So šťastným koncom
Rozdelenie Československa bolo najmä dielo Vladimíra Mečiara a Václava Klausa.
Určite môžeme byť hrdí na samostatnosť, ale pripomeňme si, že jej nepredchádzala jednoznačná túžba Slovákov ani Čechov po zániku federácie. Odvíjala sa od neschopnosti či neochoty politických lídrov v Bratislave a Prahe dohodnúť sa na férovom fungovaní spoločného štátu.
Mečiara aj Klausa zjavne poháňala vidina, že sa zapíšu do dejín ako tvorcovia vlastnej štátnosti. A v neposlednom rade pri ich samoľúbej povahe aj to, že keď odídu z čela vlády, vkročia do histórie ako prezidenti suverénnych štátov. Kým Klausovi sa podarilo dostať na Pražský hrad, Mečiarovi sa rozplynul sen o funkcii hlavy štátu a mohol byť rád, že ho neposadili niekam inam…
Zánik ČSFR bol z geopolitického pohľadu výhodný pre Čechov. Zemepisne sa vzdialili od zvyškov rozpadnutého, nevyspytateľného sovietskeho impéria. Zároveň sa zbavili existencie v krajine, ktorá má hranicu s Maďarskom, čo bolo dôležité, pretože nik v tom čase netušil, kam môžu dospieť vtedajšie snahy o autonómiu na slovenskom juhu.
Začiatky nezávislosti nevyzneli pre Slovensko šťastne. Počnúc prihrávkami štátneho majetku za lacné peniaze vyvoleným. Končiac štátnym terorizmom, zločineckými postupmi, ktoré vykonávala tajná služba a ku ktorým sa neodhodlal vo svojej dlhšej záverečnej fáze ani niekdajší totalitný režim.
Našťastie, Slovensko sa vrátilo do normálnej Európy a dobehlo zmeškaný vlak do Európskej únie aj do Severoatlantickej aliancie. A dokázalo, že si vie dobre riadiť samostatnú republiku. Slovensko je už kvalitná značka.