Globálna električka
Organizácia Spojených národov je ako električka, do ktorej všetci nastupujú, ale ešte nikto z nej nevystúpil.
Cengá, rachotí, zastavuje na každom rohu, permanentne sa inovuje a stále si to šinie v tých istých koľajach. Logických i logistických.
Niektorým veciam vonkajšia logika chýba, ale nakoniec, dôležitá je tá vnútorná. Slovensko bolo prijaté do OSN 19. januára 1993, ale súčasne je zakladajúcim členom od roku 1945. Na brehoch East River sme rovesníkmi USA, Veľkej Británie, Francúzska. V OSN sme služobne starší ako napriklad Nemci, Taliani či Maďari. Korunky od našich zrobených rodičov, konvertované na doláre, cvendžali do kasy OSN desaťročia pred rokom 1993. Pamätajme si to, aj pre vlastné sebavedomie…
Súčasnej OSN, nanešťastie, občan veľmi nerozumie. Efektívny multilateralizmus, trvalo udržateľný rozvoj, Agenda 2030, reforma bezpečnostného sektora – no vyznajte sa. Báza však zostáva nemenná: OSN potrebujú najmä malí, aby si ich tí veľkí nedali ako predjedlo, kým sa zahryznú do seba navzájom. Veď kto sa zastane malých, ak sa nebudú dodržiavať univerzálne pravidlá?
Od konca studenej vojny sa v našom i širšom okolí všeličo pomenilo. Socialistické systémy nahradili trhové, postsovietsky priestor sa rozpadol (ale nevytratil), globalizmus zapojil do hry aj končiny nám dejinne vzdialené. Svet je dnes viac univerzálne elektrické dynamo než zabetónovaná Maginotova línia. Preto je namieste skúšať si dovidieť ďalej ako na koniec vlastného nosa. Je oveľa ľahšie byť zle informovaným tvorcom problémov ako dobre informovaným riešiteľom rébusov.
Jan Masaryk, ktorý čo-to o svete vedel, roku 1946 povedal: „Toto nie je doba pre zvlášť nezávislú politiku malých národov." Akoby to povedal dnes. Ak sa opýtame svojich starých rodičov, čo oni dnes očakávajú od OSN, pravdepodobná odpoveď bude: „Hlavne aby nevypukla ďalšia vojna!“ Mladším sa to zdá akosi primálo, ale je to základ pre globálne usporiadanie všetkého ostatného.