Veľké ryby odplávali
Lacno kúpiť a draho predať je snom každého obchodníka. To iba Milo Minderbinder, postava z románu Hlava XXII, nakupoval vajíčka za 7 centov a predával ich do vojenskej jedálne za 5 centov.
Nik okrem neho nedokázal pochopiť, ako na tom mohol zarobiť. Nuž ale draho kúpiť, lacno predať a zisk z tohto obchodu presunúť do súkromného (prípadne straníckeho) vrecka, tak občas vyzerá aj biznis na Slovensku.
O tom, že u nás dokážeme zmanipulovať takmer všetko – aj elektronické aukcie s platinovými sitkami – sme sa mali možnosť presvedčiť už pred niekoľkými rokmi, keď sa transparentná aukcia zmenila na dopredu zadanú zákazku.
Teraz po vynesení rozsudku v tejto kauze sme zasa o poznanie bohatší, že nielen v detektívkach skutoční páchatelia unikajú spravodlivosti a na súde končia iba malé ryby, no deje sa to aj v reálnom živote.
Predstava, že by súdny znalec sám od seba ohodnotil platinové sitká 30-násobne lacnejšie, ako bola ich reálna cena, je absurdná. Niekto mu to pošepol, lebo na tom mal eminentný záujem. A ten niekto, kto na tomto biznise zbohatol, sa teraz musí z diaľky dobre smiať.
Nuž a my ostatní sa môžeme pýtať, načo z verejných zdrojov financujeme inštitúciu, ktorá by si do znaku mohla vpísať motto: Draho kúpiť, lacno predať. Pretože Správa štátnych hmotných rezerv je od svojho vzniku zdrojom korupcie.
Súvisiace články