Jadrovinky
Chlapčeka v detstve poučia: keď chceš jadro, musíš orech rozhryznúť. On to zoberie doslova, výsledkom býva vylomený zub, našťastie iba mliečny. Odvtedy však vie, že si nemá strkať do úst predmety, ktoré tam nepatria.
Potom nastávajú chvíle rozletu a osedlávania vlastného osudu, hľadania jadra pudla. Bohviečo neobjaví, okrem poznania, že diabol často prichádza v podobe prítulného čierneho psíka. Ale aj to sa mu v živote zíde.
Nasleduje obdobie, ktoré pozná každý zodpovedný živiteľ rodiny: jadro existencie je v tom, že človek musí robiť presne to, čo v danej chvíli treba, a na ostatné mu vlastne nezostáva čas. A kto raz neuvážene podpíše, už neodpíše, navyše sa upíše – tam je jadro všetkých pôžičiek, hypoték a bankrotov.
Potom prídu časy sebavedomia a hrdosti, čo všetko chlapček vlastným pričinením dosiahol. Relatívny materiálny komfort spojený s nutkaním mudrovať a nestriedmo operovať cudzími slovami a myšlienkami. Jadro sa mu stáva akýmsi abstraktom, nukleom v epicentre periférnych diagonálnych konexií. Chlapček dozrel na muža: dokáže iným vysvetliť aj také veci, ktoré si sám nevie predstaviť. A práve vo chvíli tohto triumfu sa odniekiaľ spod zeme vynorí pochybnosť a únava.
Štáty sa aj v tomto veľmi podobajú na ľudí. Putujú za abstraktným jadrom ako za konkrétnym šťastím, prekonávajú stúpania a klesania, občas aj infarkty. Akurát že štáty mávajú kratšiu pamäť, horší inštinkt a menšiu schopnosť korigovať svoje kroky ako jednotlivci.
Zhrnutie? Komu z nás osud doprial to malé osobné šťastie, nech pestuje jadroviny vo svojej záhradke a dorába z nich voľačo voňavé, hoci aj trochu omamné. A tí, čo majú v popise práce starostlivosť o štát, nech v mene štátu a občana dbajú, aby sa Slovensko v jeho súčasnom zanietení pre jadro Európskej únie nestalo, vyjadrené jadrnou slovenčinou, jadroprdúchom.
Súvisiace články