Nemám rada skratky!
Minule prišla do knižnice pani s dcérkou a že tak a tak, začali sa rozhliadať medzi regálmi. I ako sa tak rozhliadali dlhší čas, opýtala som sa, čože hľadajú. Vraveli, že knižku o Pipi Dlhej Pančuche. Konečne nejakí čitatelia s dobrým vkusom, pomyslela som si po tom všetkom, čo som v ten deň z knižnice odexpedovala do ružových a modrých detských izbičiek pod periny. Vytiahla som všetky diely o Pipi Dlhej Pančuche, všetky vydania, a ako jej verná obdivovateľka a milovníčka Astrid Lindgrenovej som sa chystala ponúkať ďalšie dobré knižky od tejto autorky. Chyba lávky, ale veľká! Pani ohrnula nos! „Nevedela som, že je to taká hrubá knižka, to sa nám nebude chcieť čítať, že?“
Znudená dcérka znudene prikývla a šúchala nalakovaným prštekom po displeji svojho ružového mobilčeku. Vzápätí sa ma mama čitateľka opýtala, či z Pipi nevyšiel nejaký dobrý „výcuc“, aké vyšli trebárs o Malom princovi (ten vyšiel prednedávnom dokonca ako komix, ako komix vyšla aj Gombíková vojna od Luisa Pergauda, ba aj slávny Dumasov román o Troch mušketieroch!), Robinsonovi Crusoovi a majú doma krásnu knižku Vianočná koleda od Charlesa Dickensa – a všetko v tých ich krásnych knižkách je skrátené, žiadne siahodlhé a nudné opisy, veľa obrázkov.
Založili sme teda Pipi vedľa Detí z Bullerbynu. Chvalabohu, knižky Astrid Lindgrenovej ešte nikto nedohnusil tak, že by z nich vyrobil bezbolestný „výcuc“.
Keď sa ma pani opýtala, čo tak pre jej dcéru vôbec máme, pokrčila som plecami, že asi nič. V duchu som prechádzala regálmi v našej knižnici a hľadala nejaký „skrátený“ román pre deti, ktorý by pani s dcérou mohli rýchlo, rýchlo prečítať a neomdleli by pri ňom obe od nudy, a ktorý by som im mohla ponúknuť tak, aby ma to nebolelo. Obe medzitým zívali.
Zakorčuľovali si to ku knižkám, ktoré vydáva spoločnosť Walt Disney. Všetky sa im zdali veľké a hrubé. Dcérenka mala asi desať rokov. V jej veku som každý deň chodila do modranskej knižnice a hltala jednu knižku za druhou, dievčenské romány, rozprávky, dodnes si niektoré opisy či prirovnania pamätám a mohla by som ich na počkanie odcitovať.
Odrazu pani našla Bambiho. S radosťou s knižkou v ruke mávala dcére pred očami. "Pozri, toto si videla na dévedéčku! To si vezmeme!“ „Mne to je jedno, poďme už.“
Chcela som pani nejako potešiť, a preto som jej povedala, že Bambi, podobne ako Medvedík Pú, vyšli pôvodne ako pekné a rozsiahle knižky pre deti, a že si vlastne sama našla ten „výcuc“. Potešila sa a okamžite siahla aj po Medvedíkovi Pú. „Dve?“ zhrozila sa dcéra.
Zapísala som výpožičku a keď pani odchádzala, asi videla, že sa mi nepáči, čo si požičali, tak akosi ospravedlňujúco vo dverách povedala: „Nebojte sa, ona to aj tak čítať nebude!“
Ozaj, neexistuje nejaká komisia, ktorá by bránila vykrádaniu, skracovaniu a inému hanobeniu a zneucťovaniu dobrých kníh pre deti? Keď nie kvôli ich naozajstným autorom, ktorí sa už brániť nemôžu, aspoň kvôli už aj tak dosť zhanobenému detskému čitateľskému vkusu. Nemám rada skratky – ani v literatúre pre deti!
Súvisiace články
Kultúra | pred 8 rokmi
Astrid Lindgrenová: Válečné deníky 1939–1945
Kultúra
|
pred 9 rokmi