Ktosi mi tu chýba
Tak sa mi zdá, akoby sa medzi ľuďmi „rozmohl takovej nešvár“... Niektorí z mojich kamarátov spochybňujú dôvod na oslavy konca druhej svetovej vojny v Európe či zásluhy Červenej armády na oslobodení Československa. „A mně se chce něco říct, a já to řeknu!"
Moja babička vo vojne stratila svojho muža, deda Jožka, ktorého sme my deti poznali len z fotografií. Podobne ako aj jeho dve dcéry, moja mama a teta Katka. Babička bola členkou Zväzu protifašistických bojovníkov a každý rok prvého apríla, keď bola oslobodená Modra a kládli sa vence v Parku osloboditeľom, bola veľmi dojatá.
Pamätám si, ako na školy chodili bývalí partizáni besedovať, ako mi rozprával o vojne ujo Edo Fiala, ktorý pochovával mŕtvych sovietskych vojakov na Slavíne. A my, čo čítame knižky, všeličo sa dozvieme aj z nich. Z jednej i z druhej strany. Dnes, keď sú informácie dostupné, človek si ľahko utvorí názor.
Pred nami zatajovali, že sa aj americkí vojaci spolupodieľali na oslobodení, učili sme sa o československej a Červenej armáde, o Karpatsko-duklianskej operácii, o generálovi Ludvíkovi Svobodovi, na ktorého sa tiež akosi rýchlo a tuším aj naschvál zabudlo. Možno nezabudlo, len ho nespomíname, pretože sa nám taký namočený do normalizačného obdobia, keď prezidentoval, už akosi nehodí do karát. S touto kartou sa dnes nehrá, hoci čítajúc si o jeho osude a o osude generálových najbližších v čase vojny aj po nej, sa človeku, tuším, chce plakať.
Málokto vie, že Svobodova manželka Irena po odchode manžela do emigrácie spolupracovala s Obranou národa a pomohla niekoľkým skupinám dôstojníkov odísť ilegálne za hranice. Málokto vie, že na jeseň 1941 poskytla vo svojom dome v Kroměříži azyl skupine z výsadku S1/R, vyslanej našou vojenskou misiou zo Sovietskeho zväzu. Irena Svobodová a jej rodina spolupracovala s parašutistami, až kým gestapo prišlo na ich stopu a celú skupinu v novembri 1941 zatklo.
Neučili sme sa, že sa pri bojoch na Dukle Ludvík Svoboda dozvedel, že jeho syn Miroslav bol vo svojich osemnástich rokoch zavraždený v koncentračnom tábore Mauthausen. Tam nacisti popravili aj oboch Ireniných bratov – Jaroslava a Edvarda, synovca Jana Doležala. V „ženskom lágere“ Ravensbrück zavraždili aj Anežku Stratilovú, mamičku Ireny Svobodovej.
Pani Irena s dcérkou Zoe unikli zatknutiu a od novembra 1941 do mája 1945 sa skrývali u statočných ľudí na Morave. Okrem iných im pritom pomáhal katolícky kňaz Jan Dokulil. Ďalších pätnásť ľudí z oboch rodín manželov Svobodovcov väznili tri roky v koncentračnom tábore vo Svatobořiciach na Morave.
S touto kartou sa dnes nehrá a neráta. V súčasnosti máme iných hrdinov, a ak spomenieš generála Svobodu či Rusko, označia ťa za ruso- alebo priam putinofila, človeka, ktorý zabudol na šesťdesiaty ôsmy, na normalizáciu. Nie, nezabudli sme, len aj predtým tu žili ľudia! Bola vojna a naše babiny v nej stratili svojich mužov. Na rozostrenom či rozmazanom, dnes neviditeľnom pozadí rodinných fotografií sú starí a prastarí rodičia, ktorí vojnu zažili, neprežili či prežili – straty a trápenia! Na ruských, slovenských, českých, maďarských poľských aj nemeckých fotografiách!
Ibaže to nie je dobrá hra, keď chýbajú karty.
Súvisiace články
Vojna bez konca
Komentáre
|
|
pred 8 rokmi
