Paralely
Aj keď príbeh Oleha Sencova sa v našich zemepisných šírkach doteraz nestretol s veľkým záujmom, nemal by nás nechávať ľahostajným. Práve v týchto dňoch, keď si pripomíname výročie mníchovskej zrady, sa paralely ukazujú viac ako jasnejšie. Keď totiž niekto začne hovoriť o ochrane „utláčaného“ národa za hranicami a vezme spravodlivosť do vlastných rúk, mali by sme vždy spozornieť...
Režisér Sencov je síce Rus, no ako ukrajinský občan nesúhlasil s anexiou Krymu. A práve to sa mu stalo osudným. Ruské súdy ho odsúdili za údajnú teroristickú činnosť na 20 rokov väzenia. Na protest proti nezákonnému väzneniu mnohých Ukrajincov v Rusku, ktorých považuje za politických väzňov, sa rozhodol držať hladovku, ktorú včera po piatich mesiacoch ukončil.
Odmietavý postoj etnického Rusa k anexii len ťažko zapadá do starostlivo budovaného obrazu, podľa ktorého všetci Rusi s pripojením polostrova k Ruskej federácii súhlasia. Zároveň nabúral mýtus, že pri anexii išlo predovšetkým o ochranu práv ruskojazyčného obyvateľstva.
Sencov hladovku ukončil, trest si však aj naďalej odpykáva vo väzení ďaleko za Severným polárnym kruhom. Množstvo žiadostí o jeho prepustenie zostalo doteraz bez odozvy.
Hoci správy o výmene Sencova za ruských väzňov v USA Moskva odmieta ako dezinformáciu, aj v tomto prípade platí, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Možné diplomatické riešenie je vždy lepšie ako zbytočné napínanie svalov.
A či bude nadchádzajúca návšteva ministra Lajčáka v Moskve v tomto zmysle iba zdvorilostná, alebo prinesie aj iné výsledky, sa možno ukáže už čoskoro…