Multikáry plné štátov
Slovenská republika sa prihlásila k multilateralizmu ešte v útrobách federácie. Národná rada vo svojom vyhlásení k parlamentom a národom sveta z 3. decembra 1992 vyjadrila vôľu plnohodnotne zapojiť nový štát do činnosti OSN, Rady Európy, KBSE, ale aj Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a ďalších. Deklarovala záväzok začleniť ho do európskych hospodárskych, politických a obranných organizácií.
To vyhlásenie bolo mienené vážne a po 26 rokoch môžeme konštatovať, že ho Slovensko so cťou dodržalo. Lenže vtedy málokto myslel na jeden aspekt: totiž že prvou a základnou povinnosťou multilateralistu je platiť. A čím je štát v lepšej finančnej situácii, tým viac musí „cvakať“ – na tom stojí celý systém. V tomto smere sú medzinárodné multikáry výhodnejšie pre chudobných ako pre solventných. Do niektorých organizácií narástli príspevky Slovenska za posledné roky niekoľkonásobne.
Ďalšia mrzutosť: medzinárodné štruktúry pribúdajú a sú stále hladnejšie po peniazoch. Mnohé sa správajú ako atraktívne ženy: najradšej by míňali hlavne na seba. Nuž a keď sa pridá známa skutočnosť, že čím viac hovoria o reformách a robia si make-up, tým zostávajú „rovnakejšie“. Medzinárodné multikáry sú naložené štátmi až po hranicu nosnosti, dychčia, drnčia a neustále ich treba opravovať. Pravda však je, že aj cesty, po ktorých putujú, sú plné výmoľov.
Je jasné, že svet zostane navždy multilaterálny. Aj tie štáty, ktoré sa cítia silné a majú pocit, že ich súčasný systém obmedzuje či zištne využíva, vedia, že sebectvo by bolo prvým krokom k anarchii. Slovensko nemalo od svojho vzniku v danej veci žiadnu dilemu. Ide však aj o to, aby sa multilateralizmus nestal zaklínadlom či nejakou naivnou nádejou na zmeny, ktoré sa dostavia samy, alebo dôvodom prenechávať naše veci na rozhodovanie iným. Slovensko by malo byť vo svete pri všetkom, čo sa ho týka. V opačnom prípade je pre nás logickejšie aj lacnejšie z multikáry zoskočiť do jarku.