Naše potraviny
Ktovie, čo by povedali starí rodičia dnešných šesťdesiatnikov na to, že sme odkázaní na dovoz cudzej bravčoviny, že si nevieme doma vyrobiť dosť hydiny, ovocia a zeleniny.
Mrkvou a kapustou zásobovalo Záhorie Viedeň, sušené slivky, jablká a hrušky tam vozili ovocinári z kopaníc. Dnes ich dovážame z Čile. Naši starkí by asi odpásali remeň z nohavíc, aby rýchlejšie urobili poriadok.
Sme síce automobilová veľmoc, ale potravinový invalid, také je moderné Slovensko. Krajina s potenciálom uživiť o jeden milión obyvateľov viac až trestuhodne nevie využiť svoj potenciál. Topiaci sa aj slamky chytá. Horúčkovito hľadáme groše, ktorými by sme podporili upadajúce poľnohospodárstvo a potravinárstvo.
Účet majú zaplatiť obchodné reťazce. Nepochybne sú bohatšie ako slovenskí potravinári aj poľnohospodári, otázka však znie, čo robili doteraz striedajúce sa vládne garnitúry, keď nechali situáciu dospieť do takmer nezmieriteľného konfliktu? Ako to, že v krajinách, ktoré tak obdivujeme, najmä v Rakúsku a Nemecku, vládnu medzi obchodom a farmármi lepšie a férovejšie vzťahy?
V týchto krajinách uzavreli lepšiu spoločenskú dohodu, takú, ktorá neznevýhodňuje ani jednu stranu. Mali sme ju mať dávno uzavretú. Ako je to však v našich končinách zvykom, veci sa ponechali samy na seba. A teraz sa chytáme za hlavu, ako postaviť na nohy poľnohospodárstvo. Namiesto toho, aby sme si poradili sami, bude nás súdiť ktosi tretí.
Súvisiace články
Ekonomika | pred 7 rokmi | 68
