Líbyjský zemiak
Keď sa raz budú zostavovať príklady najväčších politických zlyhaní spáchaných za výdatného osprosťovania verejnej mienky a otupovania zdravého rozumu vznešenými vetami o hodnotách demokracie a slobody, nepochybne bude medzi prvými tragédia Líbye.
Krajinu, ktorej kmeňovú štruktúru stmeľovala tvrdá ruka Muammara Kaddáfího, sa po vlne protestov tzv. arabskej jari podarilo leteckými útokmi zmeniť na kašu. Od násilnej smrti „nenávideného diktátora“, plukovníka Kaddáfího, v nej de facto prebieha vojna podobne neprehľadná, ako bezvýchodiskové je prešľapovanie na strane tých, ktorí kašu navarili.
Na Tripolis útočí Líbyjská národná armáda. Rozkaz na ofenzívu vydal poľný maršal Chalíf Haftar, ktorý chce odstrániť medzinárodne uznanú vládu národného porozumenia. Konflikty, ktoré nikdy celkom nezmizli, sa teraz môžu zmeniť na konflikt totálny.
A ako to tak už býva, tí, ktorí sú za prakticky neriešiteľnú situáciu zodpovední, mlčia, prípadne si horúci zemiak prehadzujú jeden na druhého. Keďže pre Nicolasa Sarkozyho a Davida Camerona bolo jednoduchšie vymyslieť si zámienky na bombardovanie Kaddáfího Líbye ako rozmýšľať, čo v Líbyi po Kaddáfího smrti, obrátili sa i na NATO, ktorej generálny tajomník Jens Stoltenberg sa teraz tvári ako my nič, my muzikant.
Totálna fraška sa odohrala už na novembrovej konferencii v talianskom Palerme, ktorej sa zúčastnil aj Chalíf Haftar, odmietol rokovať s „podporovateľmi islamistov“ (Turecko), tí urazene odišli a nenápadne sa vyparil i taliansky minister zahraničných vecí Enzo Moavero. A medzičasom tisícky ľudí stále utekajú z Líbye, klany a skupiny sa vzájomne „žerú“ a teraz hrozí aj totálny vojenský konflikt, ktorého prapôvodcovia čušia ako voš pod chrastou.