My čierne huby
Čierna huba je vo vulgárnej slovenčine hanlivým pomenovaním osoby čiernej pleti. Takýto jazyk tu nechceme. Vo francúzštine však ide o tradičné označenie pre baníka, ktoré má sociálny pôvod a s farbou kože nesúvisí.
V tomto zmysle sme my všetci súčasní Európania čiernymi hubami, ktoré vyfárali z baní. Naši vzdialení potomkovia, obkolesení technologickými zázrakmi, sa možno raz budú čudovať, že základom ich modernej Európy bolo spoločenstvo smradľavého fosílneho paliva: uhlia. No a tiež ocele, ale ani tá sa bez uhlia nevytaví.
V minulosti bolo uhlie symbolom energie, pokroku, ale aj hospodárskej sily štátu – a vojny. Dejiny poznajú nielen poddolované mestá, ale aj uhlím nadopované štáty, ktoré sa potom zosypali. Keby otcovia zakladatelia súčasnej Európskej únie postavili svoj projekt na politike, bol by dnes v múzeu európskych vízií. Keby na uhlí, bol by už dávno technologický prekonaný. Práve navonok čudné spojenie oboch mu dalo budúcnosť.
Uhlie ani dnes neprestáva byť témou. Podľa jedných je energia z uhlia stále lacnejšia ako z väčšiny alternatívnych zdrojov. Podľa iných dôsledky spaľovania uhlia, najmä ekologické a zdravotné, nakláňajú váhy na opačnú stranu. Niekto má určite pravdu, nevie sa kto. Sú aj takí, čo vidia vec jednoducho: ak Boh raz dal ľudom uhlie, kameň, drevo, vodu – treba ich využívať. Ale na uhlie sa raz bude spomínať s rešpektom, keď nie prakticky, tak politicky, pretože Európa a jej čierne huby zostanú v dejinách uhlím pomazané.