O nás aj o vás...
Keď žijete v malom meste a píšete z času na čas do novín, hocikedy vám niekto poradí, čo by ste mali alebo mohli napísať. Toť minule mi jeden pán, o ktorom som svojho času napísala, povedal, že škoda, že som to nevedel, že o mne píšete, mohli ste tam mať aj svetelné efekty!!!
A modranskí Rómovia, ťahajúc káru so starým šporheltom, vravia:
„Pany, nemohli by ste napísat aj o nás?“
„Mohla.“
„Ale o šeckých. Nech som tam ja aj brat, aj tátok nahovno kára, ako ideme do zberu…“
„A jaký máme tažký život tam napíšte,“ – dodáva brat…
„Dobre.“
V autobuse sa ku mne pridá pán, ktorý vraví, že nie o Rómoch, ale o autobusoch treba napísať! Že kedysi chodil z Modry priamy smer do Nitry aj Piešťan a včul treba prestupovať. A že tých autobusov je menej a menej a vlaky sa kazia aj keď prší a aj keď svieti slnko, meškajú a potom stoja v poli a nik nevie prečo!!!
A inokedy zase pani vo vlaku, že zdražel petržlen, o tom by mal niekto napísať a keď ho posadíte, ani neschádza, niečo sa stalo s petržlenovými semienkami. A marhúľ je toľko a nik ich nechce a v obchodoch zahraničné ovocie a zelenina. A bratranec Juro, že po Vianociach našiel pri kontajneri nenačatú tortu a pečenú hus, celú, celučičkú, tak nech sa ľudia nesťažujú, je im až moc dobre!
A nášho suseda zase likvidujú exekútori… Jeho dcéra mi minule hovorí, že nehovor Rómovia, šak my sme Cigáni, a potom sme sa rozprávali o tom, že ako si zrazu potrpíme na slovíčkárenie a na ľudské práva, ale že takému Cigánovi nikto nič nedaruje ani nepomôže… Jej tatko chodí do roboty, maká, aj odmenu z času na čas dostane, ale zhrabne ju exekútor a oblíže si prsty.
A ešte, že minule som cestou v autobuse počula dvoch starých pánov, na ktorých som sa aj, sediac s nimi „vo štvorke“, usmievala. Hovoril ten jeden, ako si myslel, že ten život „preští“.
„Myslel som si, že nebudem robit jako kón jako náš tato s mamu, celý život ve vinohradoch a doma sa s nami jeduvali, pomáhali a pomáhali a nakonec umreli. Nykedy nykde neboli! A tot, mám osemdesát, a človeku tí vinohrady a záhrady nedajú, furt sem tam. Kým sem robil, bol sem v roboce a potom sem tam utekal, a doma sme ze ženu aj v noci zavárali a varili, šporili aby dzeci mali, nykedy sme nykde neboli…“
„A šak ja som včul do trecej varil lekvár z marhulí, už nebolo tak horúco. Ráno sme si s moju zdrímli a ráno hajde do záhrady. Dzeci by to šecko nehali padnút! – hovorí ten jeho kamarát. No a v robote, že napíš o Prečítanom lete, ako sa tu každý utorok hráme a čo robíme, a ja, že už som napísala.“
Každý utorok sa hráme a všeličo robíme. Ešte stále sme tu, knižnice plné krásnych kníh, pre vaše decká aj pre vás, čakáme tu na vás, kvôli tomu robíme všetky tie tvorivé dielne a hry, aby ste k nám prišli a niektorú z tých knižiek si požičali a prečítali sebe alebo deťom. Možno sa tam dočítate o sebe, možno tam budú svetelné efekty, dvaja unavení Cigáni tam budú ťahať do zberu hrdzavú káru, a ak aj nie, možno sa vám po prečítaní uľaví, že všetci sa tu rovnako a trochu inak mrvíme na tom svete a keby sme si svoje kríže povešali na ploty, ráno by si každý po svoj utekal!