Slovenské národné
Už o niekoľko dní nás čaká 75. výročie druhého najväčšieho otvoreného vojenského vystúpenia proti nemeckému nacizmu počas druhej svetovej vojny v Európe. Väčšie bolo iba na území bývalej Juhoslávie.
Na Slovensku sa armádne a partizánske jednotky bránili dva mesiace lepšie vyzbrojeným nemeckým elitným divíziám, po potlačení Povstania prešli na partizánsky spôsob boja. Bol to, aspoň podľa môjho názoru, úžasný výkon.
Napríklad ak to porovnáme s Francúzskom, ktoré sa s početnejšou a lepšie vyzbrojenou armádou bránilo nemeckej invázii asi šesť týždňov. Prípadne s Dánskom, ktoré sa počtom obyvateľov väčšmi podobá Slovensku, no dokázalo odolávať wehrmachtu asi šesť hodín. Minule som sa v britskom filmovom dokumente dokonca stretol s údajom dve hodiny.
Bol by som nerád, ak by toto plytké porovnávanie ktosi pochopil ako pokus o nejaké vystatovanie či znevažovanie úsilia a tragédií iných. V celom úsilí boja proti hitlerovskej koalícii malo každé, aj to najmenšie, vystúpenie svoj nepochybný význam a treba si ho nesmierne vážiť. Predsa však môže trošku prispieť k celkovému pohľadu.
Ten bol počas minulosti, napodiv, nezriedka serióznejší u nemeckých protivníkov než v sebareflexii našej spoločnosti. Rešpektovali chrabrosť i odvahu slovenských vojakov, vyslovovali sa o nej oveľa častejšie s primeranou úctou.
Po celý život ma prekvapovalo, koľko z toho sa zachovalo dodnes. Pamätám si na šokujúcu priateľskú večeru s kolegami z katedry v Nemecku pred pár rokmi. S tamojším profesorom sme sa akoby „škriepili“ o tom, kto má vo svojom rodnom jazyku viac dialektov. Uznal som – väčší národ ich, prirodzene, musí mať viac.
Vtedy vstal, privolal aj sekretárku a s vystretým ukazovákom na nás, čo svedčilo o jeho mimoriadnom pohnutí, jej nahlas prízvukoval: „Poriadne si ich pozri a dobre si ich zapamätaj! Toto sú Slováci! Je ich iba päť miliónov a dovolili si povstať proti nám! Predstav si to! Dovolili si to!“
Priznám sa, že na tento kompliment som v danej chvíli vôbec nebol pripravený. Ani na prechod od jazyka klasického nemeckého idealizmu k tomuto zdanlivo príliš vzdialenému historickému obzoru. Napokon, svojrázne a originálne uznanie istotne nepatrilo práve mne. Patrilo nám všetkým. Najmä tým známym i neznámym tisícom, ktoré do Povstania skutočne šli bez ohľadu na všetko, najmä na vlastný život. Ale aj mnohým tým, čo vtedy stáli akoby v pozadí.
Veď také mohutné vystúpenie si žiadalo úsilie tých najlepších. Vo financiách, v organizácii, diplomacii, umení vojny a vo všetkých mysliteľných súvislostiach, v ktorých vystupujú v živote ľudia najrozmanitejších názorov, presvedčení, foriem vzdelania i nekonečne zložitých osobných vzťahov.
Preto sa k nim vždy budem vracať iba s dojatím a hlbokou úctou. Lebo už navždy budú stáť práve za nami. Aby nás povzbudili a aby nás aj opäť naučili zodvihnúť hlavu, keď niekedy zase pôjde o život. A o ten vlastne ide každý deň! To všetko sme sa však museli naučiť presne pred 75 rokmi.
Súvisiace články
Domáce | pred 6 rokmi | 121
Alarmujúce zistenie: Pre 4 percentá mladých je holokaust 'správna vec'
Domáce
|
pred 6 rokmi
|
192
