Helsinský osobák
Keď v septembri 1975 v Helsinkách prijali Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, všetci vedeli, že ide o kompromis. Nebolo však jasné, či o zdravý alebo hnilý.
Dva znepriatelené tábory, socialistický a kapitalistický, sa so zaťatými zubami podpísali pod spoločný text, v ich úprimnosť však veril málokto. Ihneď sa začali špekulácie, kto koho dobehol.
V skutočnosti to bol pokus dosiahnuť civilizovanejšiu polohu nepriateľstva na základe výmeny niečoho za niečo, výsledok únavy zo studenej vojny a pretekov v zbrojení, spojenej s neustálym strachom z náhlej jadrovej smrti.
Moskva získala, na čom jej záležalo najviac: potvrdenie hraníc v Európe. Znamenalo to aj tichý súhlas Západu s predvojnovou anexiou troch pobaltských štátov. Východ považoval za svoj úspech tiež ustanovenia o vzájomnom poskytovaní pôžičiek a výmene vedecko-technických poznatkov. Vzájomnosť tu bola iba na papieri, pretože reálne išlo o pôžičky a pomoc Sovietskemu zväzu a jeho satelitom.
Do súdka s medom však Západ primiešal kvapku blenu: články o povinnosti rešpektovať základné ľudské práva. V členitom texte sa tieto ustanovenia opticky stratili, no postupne sa práve ony stali jadrom a zmyslom helsinského procesu. Na ich základe vznikali národné skupiny pre dodržiavanie ľudských práv, do okruhu ktorých patrila aj Charta 77.
Po Helsinkách prišiel Belehrad (1977), Madrid (1980), Viedeň (1986), Paríž (1988). Proces sa šinul dýchavične a hrkotavo ako pomalý osobák, ale už sa nedal zastaviť. Východ upadal do stále hlbšej defenzívy, z ktorej sa nevymanil ani potláčaním domácej opozície.
Čas ukázal, že Západ bol prezieravejší, lebo stavil na svoju morálnu prevahu. Prostredníctvom komunikácie a kontaktov dosiahol nakoniec to, čo by inou, silovou stratégiou nezískal. Poučenie? „Nikdy nesmieme opúšťať svoje princípy, ale treba si uvedomiť, že princípy si dokážeme zachovať, len ak prežijeme.“ (Henry Kissinger)
No a my nezabúdajme, že v čase podpisu Záverečného aktu Slovensko na zahraničnopolitickej mape vôbec nebolo. V súčasnosti ako samostatný štát predsedá OBSE a usiluje sa v zmenených pomeroch pokračovať v helsinských tradíciách. Niekto bude ironizovať, že pomalé osobné vlaky už patria do technického múzea. Možno je to tak, ale stále platí, že osobáky sú najmä o osobách, teda o ľuďoch.
Súvisiace články
Domáce | pred 13 rokmi | 4
Vo Vysokých Tatrách sa stretávajú veľvyslanci a stáli predstavitelia OBSE
Domáce
|
pred 7 rokmi
|
2
Slovensko sa v OBSE pokúsi obnoviť dialóg medzi Kyjevom a Moskvou
Domáce
|
pred 7 rokmi
|
25
Lajčák: Preberáme predsedníctvo OBSE v čase konfliktu za svojou hranicou
Domáce
|
pred 7 rokmi
|
30
