Cibuľka
Čitatelia Dostojevského, konkrétne jeho románu Bratia Karamazovovci, dôverne poznajú podobenstvo o cibuľke.
Bola raz zlostná stará baba, ktorá v živote neurobila nič dobré. Keď zomrela, uchytili ju čerti a strčili do ohnivého jazera. Babin anjel strážny si lámal hlavu, aký argument by mohol použiť v jej prospech. Prišiel za Bohom a hovorí: „Raz, keď plela v záhradke, vytrhla zo zeme cibuľku a darovala ju žobráčke.“
„Nuž,“ odpovedal Boh, „podaj jej onú cibuľku a ak sa na nej vytiahne, nech ide do raja.“ Anjel začal za cibuľku ťahať babu z pekelného jazera, a tá už bola takmer von, keď sa iní hriešnici pokúsili na ňu zavesiť. Baba začala kopať a kričať: „To mňa zachraňujú, nie vás!“ V tej chvíli sa cibuľka pretrhla a baba spadla späť do jazera, kde zostala navždy. Anjel sa rozplakal a odišiel.
Diplomacii nesvedčí moralizovanie, ale rozumie logike, že nik sa nezachráni bez iných či dokonca na úkor iných. Francúzsky spisovateľ a diplomat Stendhal to vyjadril v románe Kartúza parmská slovami ženskej hrdinky: „Nemožno si vybudovať vlastné šťastie na nešťastí iného.“
Egoizmus je najhoršou stratégiou pre budúcnosť. Svojho času si monarchické rodiny v európskych metropolách podelili starý kontinent aj svet prostredníctvom účelových manželstiev vedúcich ku genetickej degenerácii. Dnes žijeme skôr v republikánskom spoločenstve mentálne spríbuznených majetných sebcov, ktoré je čoraz vplyvnejšie.
Desí ma predstava, že najužší okruh tých najbohatších sa cez dobročinnosť, ako cez tú cibuľku, dostane do raja, a tých ostatných odkopnú. Bohatstvo nie je hriech, no často sa s ním spája. A chudoba zasa cti netratí, ale vybudovať budúcnosť na nej nemožno. Všetko je domotané. Ešteže máme nastupujúcu umelú inteligenciu, ktorá to azda vyrieši.