Mladí na rušni
Budúcnosť štátu nemožno postaviť na starých a chorých. Existencia štátu si vyžaduje mladých, zdravých – a najmä takých, čo neufujazdia do šíreho sveta pri prvej príležitosti.
Možnosti uplatniť sa v zahraničí dnes nechýbajú a štát robí ťarbavé pokusy udržať mladú krv doma – tie sú však odsúdené na neúspech, pretože pestrý svet vždy zostane príťažlivejší ako Slovensko s jeho obmedzeným a stále provinčným prostredím. Je pravda, že každý starý pes túži zomrieť vo svojej búde, ale skonávajúci sú z pohľadu štátu neproduktívna skupina občanov, skôr záťaž. Žiaden vládny program nevyzýva dôchodcov: zomierajte doma – načo by aj?
Mladá okysličená krv politike pristane, symbolizuje energiu a prísľuby neurčitých lepších zajtrajškov. Problém však je, že mladí si často myslia, že sa splodili sami. A celkom smutné je, keď mladí v politickom živote zhnijú, skôr ako dozrejú. Silné slová? Keď zalistujeme v našich moderných dejinách, azda ani nie.
Lenin sa po revolúcii 1917 rozhodol robiť z boľševikov generálov, a nie z generálov boľševikov. Mladým sa to páčilo a spievali kostrbato, ale nadšene: „Náš rušeň letí dopredu/ až v Komúne zastane/ tam iné cesty nevedú/ a v rukách máme zbrane.“ Alebo: „Ja neopustím Komsomol, ostanem navždy mladý.“ Mnohým sa túžba po večnej mladosti naplnila oveľa skôr, ako čakali. Keby bolo vo funkciách viac starých generálov, možno by sa stalinské represie otočili proti nim a mladí by prežili. Možno, hoci ktovie. Ale rušeň s mladými odjachal za rezkých zvukov dychovky do stanice Komúna – a akoby sa bol do zeme prepadol.
„Vlasť je tam, kde je dobre,“ povedal antický filozof Cicero. Existuje aj príslovie: „Ryba hľadá, kde je hlbšie, no a človek, kde je lepšie.“ Toto sú asi pravdy, ktoré nik v živote nezmení.
Súvisiace články