Sito chudoby
Možno sa v poslednom období viacerým stáva, že sa im peňaženka často stenčuje o mince či gastrolístky, vysypú ich do trasúcej sa ruky alebo si za 50 centov kúpia nejakú absurdnú zbytočnosť.
Aj pred pandémiou bola chudoba na niektorých miestach nápadná, teraz však reže zreničky. A to je ešte len začiatok. Len viditeľná špička ľadovca.
Rada Európskej únie prišla s tzv. Odporúčaním o prístupe k sociálnej ochrane pre členské krajiny EÚ ešte v novembri roku 2019, teda ešte predtým, ako sa ukázalo, že lokálna „chrípôčka“ prevráti naruby celý svet. Novelizovaný pilier sociálnych práv mal smerovať k tomu, aby v prípade potreby mali zamestnanci aj živnostníci prístup k sociálnej podpore. Prípad potreby sa dostavil veľmi rýchlo – pandémia zastavila mnohé odvetvia hospodárskeho života a len naplno zvýraznila dlho pod koberec zametaný fakt, že hospodárske napredovanie krajín rozhodne nie vždy úmerne korešponduje so systémom sociálnej pomoci a všeobecnou kvalitou života. Slovensko je toho exemplárnym príkladom.
Ministerstvo práce zatiaľ nehovorí nič o tom, aké a či vôbec chystá úpravy v poskytovaní sociálnej pomoci po pandémii; ani to, či a ako bude zohľadňovať situáciu na hranici a pod hranicou chudoby, do ktorej sa počas pretrvávajúcej situácie k tým, čo pod ňou väzia už dlho, prepadli mnohé ďalšie domácnosti. V takých situáciách všade na svete prepadávajú deravým sitom najmä tie a tí, ktorých rodinná situácia je obzvlášť v čase krízy bremenom naberajúcim na váhe: matky samoživiteľky, rodiny s deťmi, ktoré prišli o oba príjmy, segregovaná chudoba, mladí ľudia bez perspektívy, dôchodcovia, ktorých zvýšené ceny za potraviny vyháňajú ku kontajnerom. Dlho sľubovaná pomoc zatiaľ neprichádza – ako uveriť, že s nádejným odznievaním pandémie bude štát systémovo myslieť na tých, ktorých situácia bude čoraz bolestnejšie rezať zreničky?