Obamova prvá stovka
Je zaužívaným pravidlom, že pre hodnotenie nastupujúcich vlád a ministrov je akousi "akademickou štvrťhodinovkou" ich prvých 100 dní. Ak dnes médiá hodnotia práve amerického prezidenta, možno by stálo za to pripomenúť si, že túto obyčaj založilo práve prvých 100 dní jedného z najúspešnejších prezidentov modernej americkej histórie F. D. Roosevelta.
Tento za svojich prvých 100 dní dotlačil svoju administratívu a Kongres do toho, že na konci 14 týždňov bol na svete balík reformných opatrení a zákonov známy ako „New Deal“ – začiatok nového globálneho úspechu USA po veľkej hospodárskej kríze. Túto latku prvých 100 už dávno nik nepreskočil.
V čase inaugurácie Obamu bolo najdiskutovanejšou témou, aké skutočné sú jeho predvolebné sľuby a ako sa v realite dokáže odlíšiť od praktickej politiky predchodcu. Svet a hlavne Európa chceli do značnej miery vidieť Obamu ako anti-Busha. Prechod od ,,neobmedzených možností” predvolebnej kampane k zodpovednému výkonu moci je najťažším testom zrelosti politika. Kampaň môže sľúbiť čokoľvek, prax prezidenta je však častejšie definovaná tým, čo vo funkcii musí a môže urobiť.
Obamov prechod do reálneho sveta je zatiaľ celkom úspešný. Snaží sa integrovať krajinu, v každodennej praxi sa snaží ukázať, že demokracia nie je primitívny diktát väčšiny a že je potrebné národ sceľovať a nie rozdeľovať. Je správne že prvé rozhodnutia a kroky venoval riešeniu dosahov finančnej krízy. Aké úspešné budú finančné stimuly štátu, je dnes ťažké hodnotiť, ale vzhľadom na opatrnosť Kongresu je zrejmé, že viacerí si uvedomujú, že dlhodobo je udržateľná len taká rozpočtová politika, ktorá rozdá toľko, koľko štát dokáže vyprodukovať.
Vláda môže dať len to, čo občanovi na daniach zoberie, všetko navyše je na úkor dlhu. Ak chce rozdať viac, musí zobrať viac alebo sa viac zadlžiť. Keďže ekonomické perpetuum mobile ešte nikto nevymyslel, Obama si správne stanovil svoju prioritu priorít prvých 100 dní, ale je to tých ďalších 1 361, ktoré budú skutočnou výzvou a testom.
V zahraničnej politike Obama nasadil iný štýl ako jeho predchodca. Snaží sa byť empatickejší, viac počúva a stavil na iný imidž. Rozhodol o zavretí kontroverznej väznice v Guantáname a o postupnom stiahnutí vojsk z Iraku (hoci oba procesy sú pomalšie ako mnohí dúfali). Dal najavo, že je ochotný komunikovať s Kubou, Iránom a Venezuelou inak ako jeho predchodca. Rusko vyzval na svet bez jadrových zbraní (no nebolo by to super…). Na prvej ceste v Európe sa snažil viac načúvať spojencom.
Do akej miery je a bude však skutočný obsah jeho zahraničnej politiky odlišný? Sú svet a záujmy USA iné ako boli pred sto dňami? Realitou je, že USA čelia tým istým výzvam, majú rovnaké národné záujmy, rovnakých neprajníkov a rovnakých spojencov. Podaná ruka a vyššia empatia neznamenajú, že USA zmenia svoj pohľad na dodržiavanie ľudských a politických práv na Kube, prehodnotia postoj k jadrovým ambíciám Iránu, akceptujú "riadenú demokraciu” a právo veta Ruska nad rozhodovaním Ukrajiny a Gruzínska. Empatia nič nezmení na tom, že spojenectvo si vyžaduje aj férovú deľbu práce, zodpovednosti a ťarchy.
Každý americký prezident extrapoloval zahraničnú a bezpečnostnú politiku svojho predchodcu – v tom je sila a nie slabosť USA. V živote je však často veľmi dôležité nielen to, ČO robíme, ale aj AKO to robíme. Obama mení štýl, ale nie princípy a zásady. Jeho prvých sto dní je O. K.