Spomienka na 21. august
O príbehoch, ktoré sprevádzali vstup vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie a v súvislosti s okrúhlym 40. výročím spomínali vlani rôzni, ešte na šťastie žijúci, aktéri. Nie všetko však ešte nebolo vyslovené.
Tieto riadky sú dokumentom osoby v pozícii rekreanta (veď bol august) v Bulharsku na pobreží mora v Primorsku. Ako on, ale aj desiatka iných mladých rekreantov prijali vtedajšie ranné správy rozhlasu a ako reagovali činmi. O tom je tento príbeh. Spolu s dvoma kolegami sme za odmenu s CKM z Košíc leteli do Burgasu. Na dvojtýždenný pobyt.
Prvý týždeň nášho pobytu prebiehal štandardne, bez rušivých momentov, až po ten pamätný 21. august. Možno bez prikrášľovania povedať, že ako trojica najstarších, 35-ročných osôb sme fakticky prevzali riadenie celej skupiny. Prvým naším opatrením bola dobrovoľná zbierka na nákup výkonnejšieho rádia, aby sme mohli sledovať naše správy z rôznych častí republiky.
Druhým opatrením bolo nepretržité počúvanie rádia a zaznamenávanie všetkého, čo sa u nás dialo. Každý večer sme organizovali vyhlasovanie správ, ako sme ich mali zaznamenané. Aby sme sa prezentovali aj navonok, dievčatá prišli s nápadom vyrobiť malé okrúhle trikolóry, ktoré sme všetci nosili na tričkách, čo kvitovali aj tí, čo o nás dovtedy v tom labyrinte národností nevedeli.
Nálada bola stiesnená a čo nás spoločne najviac zaujímalo, bolo, či sme zachytili správy o tom, ako sa doma správajú občania. Vtedy sme si vzájomne gratulovali, keď sme počuli, že tam a tam urobili ľudia to a to, ako prejavili svoje názory. Naše činy s tými doma boli neporovnateľné, ale boli.
Viac sme sa zomkli a to sme vyjadrovali na stretnutiach, ktoré organizovali a na ktoré nás pozývali naši sympatizanti. Hlavne chceli vedieť, či to, o čom hovoria naši okupanti, je pravda. Pomáhali nám celkom cudzí ľudia z Francúzska, Nemecka i Rakúska, že radi nám prenesú listy alebo pohľadnice do ich krajín a odtiaľ ich pošlú k nám, aby naši vedeli, že žijeme a nie sme internovaní v karanténe.
Až v prvej polovici septembra vedúci zájazdu priniesol správu, že domov pocestujeme na druhý deň večer, ale z Varny, kam nás odvezú naši hostitelia. I oni boli radi, že prestaneme smútiť a vrátime sa domov. Vlak bol skutočne pripravený, skupiny pre jednotlivé oddiely zostavené a nik nerebeloval, že chce alebo nechce s niekým. Bolo to príjemne prekvapujúce, ako často i pri iných dejinných udalostiach, že vieme byť poslušní a poriadni.
Počas cesty cez Juhosláviu a zastávky v Belehrade sa z vlaku odpojilo len šesť osôb. Ináč ostatní, a bolo nás vyše 800, zotrvali. Konečnou stanicou pre nás zo Slovenska bola Bratislava, kde sme zamávali a bez lístkov cestovali do našich domovských staníc, k rodinám.
Do reality sme vstúpili po príchode do práce. Náš vedúci mal najväčší problém, čo s nami, veď sme boli mimo práce a bez dovolenky viac ako dva týždne. Až mu ktosi múdrejší poradil, aby to nechal tak, pretože situácia bola i naďalej hustá a neprehľadná. Ostali sme len pri neplatenej dovolenke. Z mimoriadnych dôvodov.
Najčítanejšie
-
-
-
Diletanti nasadili ploštice. Iné asi nevedia. Fico s Dankom by sa mali zamyslieť
Komentáre | | pred 1 týždňom | 47 -
-
-
-
-
-
-