Harabinovo obludárium
Súdnictvo sa už vkradlo aj do nášho každodenného života. Nie však tak, ako by to malo byť: správami o spravodlivých rozhodnutiach, ale celkom netradične. Ustavične pribúdajúcimi informáciami o obludných prípadoch zo zákulisia.
Sudcovia sú trestaní za splnenie si občianskej povinnosti v úlohe svedka pred súdom. Stíhaní majú byť aj za vyjadrenie osobného názoru či podanie trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu sudcu (Harabina). Šikanózne pôsobiace disciplinárne konania však nie sú jediným obludáriom súčasnej justície. Spája ju ešte sústredenie moci u jedného človeka, ktorý jej má dostať ešte viac a ktorý si zabezpečil dokonca aj vplyv na posudzovanie rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu.
Krátko po nástupe do funkcie predsedu Najvyššieho súdu navyše Štefan Harabin prepustil vedúcu podateľne (cez ktorú sa prideľujú sudcom spisy) a informatikov. Takto má pod palcom nielen súdne orgány, štátnu správu súdov (cez stranícku linku a ministerku), ale aj vplyv na celý informačný systém.
Výpočet obludností naznačuje, že už nejde o výnimku z pravidla či zopár menej významných problémov, ale o pravidlo samotné – zlyhanie súdnictva ako takého vrátane jednotlivcov, ústavných činiteľov a celých ústavných orgánov. Vyfabrikované a šikanózne disciplinárne stíhania totiž nepostihujú iba verejných kritikov súčasných pomerov.
Môžu sa dotknúť ktoréhokoľvek sudcu. Stačí, ak bude rozhodovať o „zaujímavej“ kauze a odmietne podľahnúť tlaku mocných či prezradiť pravdepodobný výsledok konania. Do sporu s mocou, veľkými peniazmi či mafiou sa zase môže dostať ktokoľvek z nás. Ak existuje spôsob, ako účinne zastrašiť, „kúpiť si“ či umlčať sudcov, šanca na spravodlivosť pre každého z nás mizne.
Poznanie, že proti takým praktikám sa otvorene vzoprie menšina sudcov, je pre nás občanov mimoriadne hrozivá. Má drvivá väčšina sudcov vo vlastnej výbave namiesto odvahy a spravodlivosti vazalstvo či strach? Alebo uprednostňuje pohodlie funkcie, platu a zázemia pred ochranou toho, na čo pri oblečení sa do talára prisahala? Stopäť sudcov to dokázalo. Dalo verejnosti nádej, že šanca na obrodu predsa len existuje.
Mnohé z načrtnutého je logickým dôsledkom divokého obdobia, keď sa dalo porušovaním etiky, zákona, zneužitím moci či využitím medzier a informácií dostať k obrovským majetkom. Novovzniknutá vrstva úspešných zlatokopov a zločincov potrebuje ovládať súdnictvo, aby bola navždy ochránená pred možným trestom. Bolo by prekvapujúce, keby sa o to nepokúsila.
Škoda, že si spoločnosť toto riziko neuvedomila v čase, keď súdnictvu odovzdávala obrovské právomoci a samosprávu. Kde teraz nájsť riešenie? Ako dostať zo systému všetkých, ktorí tak okato a bezbreho zneužili moc? Ako sa vysporiadať s tým, že zástupcovia štátu nás občanov ani „vážené“ ústavné orgány tomu nezabránili?
Nastala výnimočná situácia, vyžaduje si výnimočné riešenia. Štandardná demokracia so zlyhaním takýchto rozmerov neráta. Tento príbeh sa týka každého z nás a je našou zodpovednosťou vyžadovať, aby riešením nebola ďalšia hrubá čiara.