Hazard s vlastenectvom
Parlament sa zaoberá návrhom zákona na podporu vlastenectva. Vraj, ako sa v návrhu píše, povedie k tomu, že vlastenectvo bude súčasťou národného povedomia a sebavedomia, podporí výchovu k vernosti a oddanosti vlasti, k hrdosti na minulosť a prítomnosť, k úsiliu ochraňovať svoju vlasť.
Ciele bezpochyby ušľachtilé, ale cesta k nim, prostredníctvom navrhovaného zákona, schodná určite nie je. Národná hrdosť sa neodvíja od toho, akú vysokú sochu Svätopluka postavíme, ale od toho, či je Slovensko úspešná, alebo neúspešná krajina, či tu základné veci fungujú, alebo nefungujú. Politikov, ktorí sa najviac oháňajú národnými myšlienkami, ich slogany nič nestoja. Naopak, svojimi marketingovými heslami si chcú zaistiť miestečko pri žľabe.
Vlastencami sú mladí ľudia, čo z vlastných prostriedkov obnovujú stredoveké hrady a starobylé kostolíky. Slovenským vlastencom je aj etnický Maďar, ktorého vydavateľstvo vydáva diela slovenských klasikov vrátane politických spisov Ľudovíta Štúra. Aby sme vlasť nemilovali len rečami, burcoval svojím veršom už Havlíček-Borovský: „…aby nám to vlastenčení z huby do rukou přejíti ráčilo“.
Nevidí sa mi, že v škole práve „každopríležitostné“ hranie štátnej hymny, či zavesenie štátnych symbolov, môže byť tým, čo upevní patriotizmus. Navrhovatelia a podporovatelia zákona sa správajú, akoby stratili reálny pohľad na život, nepoznali súčasnú školu či dávno neboli na futbale.
V mnohých triedach učitelia zápasia so základnou disciplínou holobriadkov. Viete si predstaviť odtiene ich pravdepodobného správania počas hrania hymny? Škola ich potrestá? Ako? Čo všetko si budú myslieť žiaci, dívajúci sa počas hrania hymny na učiteľa, o ktorom vedia že má podvyživený plat? A v nejednom prípade sa dívať aj na štátny znak visiaci na ošarpanej stene, pretože niet peňazí na opravu zatekajúcej strechy. A „zlatý klinec“ – navrhovatelia žiadajú zaradiť školskú výchovu k vlastenectvu do dokumentu, ktorý nový školský zákon (z dielne ich ministra!) vôbec nepozná.
Aby bolo „o zábavu“ postarané nielen v školách, má byť hranie hymny povinné na začiatku zasadnutia obecného zastupiteľstva i pred každým športovým podujatím vyhláseným alebo organizovaným niektorým športovým zväzom. Viete si predstaviť hranie hymny pred začatím rokovania trojčlenného obecného zastupiteľstva v dožívajúcej obci? Alebo pred každým ligovým futbalom v Dunajskej Strede?
Predkladatelia tvrdia, a ministerstvo financií im to potvrdilo, že tento zákon nezakladá zvýšené nároky na výdavkovú časť štátneho rozpočtu ani rozpočtov územných samospráv. Aj na toto parlament naletí? Na Slovensku je vyše 47-tisíc miestností, v ktorých sa vyučuje. Podľa ponuky predajcov by súprava štátny znak, štátna zástava, text štátnej hymny a preambula Ústavy za zľavnené veľkoobchodné ceny nestála menej ako 40 eur. K tomu balné, prepravné, výroba CD s hymnou. Aj keď nepripočítame povinnú „výzdobu“ zasadacích miestností samospráv, je to neprehliadnuteľné množstvo peňazí. Či nie?
V parlamente sa vraj o osude zákona nebude rozhodovať so straníckou disciplínou, ale podľa vlastného svedomia. A dúfajme, že bez straty súdnosti.