Môže byť len lepšie
Britské voľby nevyhral nikto. Konzervatívcom, ktorí očakávali väčšinu, sa nepodarilo získať potrebných 326 kresiel. Labouristi zasa neutrpeli takú porážku, aká im hrozila a teraz sa to snažia otočiť v svoj prospech. Na prvý pohľad najviac porazení sú Liberálni demokrati. "Cleggmania", ktorá nasledovala po vystúpení lídra liberálov v debatách, sa vyparila v priebehu jednej noci, keď strana stratila šesť kresiel.
Hlavné politické subjekty môže tešiť aspoň jedna vec: škandály so zneužívaním poslaneckých výdavkov a všeobecná atmosféra nespokojnosti s „bežnou politikou“ neviedli k voľbe „antisystémových“ strán, ako sa mnohí obávali. Vysoká volebná účasť kontrastovala s predchádzajúcimi predpoveďami o voličskej apatii a malé strany získali spolu o tri kreslá menej ako v roku 2005.
Dokonca ani euroskeptická Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) či rasisticko-nacionalistická Britská národná strana (BNP), ktoré úspešne hrajú s populistickou kartou politických škandálov, imigrácie a národnej suverenity, nezískali svoje prvé kreslá v parlamente. Jedinou malou stranou, ktorá však nemá príliš čo oslavovať, je Strana zelených. Tá po prvý raz získala zastúpenie v snemovni.
Namiesto vytvorenia vlády, ktorá by mala jasný mandát na zmenu, voľby priniesli „hung parliament“, čiže zablokovaný parlament. Tento termín je pre celú generáciu britských voličov absolútne novým pojmom. Zriedkavosť takejto situácie (britský volebný systém obvykle vytvára jasnú väčšinu s jednou vládnou stranou) znamená, že mnohí voliči boli zmätení, keď zistili, že v pondelok sa Gordon Brown vráti na Downing Street 10.
Konzervatívci preto už počas volebnej noci žiadali Brownovu rezignáciu, argumentujúc tým, že labouristi stratili svoj „morálny mandát“ vládnuť. Labouristi zasa poukazovali na ústavný postup, podľa ktorého by mal Brown zostať vo funkcii, pokiaľ sa tri hlavné strany pokúšajú vytvoriť koalíciu.
Napriek tomu, že labouristi mali právo na prvý pokus o vytvorenie vlády, Brown dal príležitosť konzervatívcom s Liberálnymi demokratmi, aby viedli rokovania. Zároveň však jasne naznačil možnosť červeno-žltej koalície, založenej na ekonomickej spolupráci a reforme volebného systému. V čase napísania tohto článku nie je stále jasné, ku komu sa Nick Clegg prikloní.
Paradoxom volieb je, že ich výsledok nedal žiadnej strane jasný mandát, ktorý by uspokojil chuť verejnosti po zmene „nefunkčného“ politického systému. Zmena je však práve preto pravdepodobnejšia. Napriek sklamaniu z výsledku získali Liberálni demokrati rolu jazýčka na váhach.
Nemajú príliš čo stratiť, ak by odmietli koalíciu, v ktorej by nedostali dôležité ministerské posty a možnosť presadzovať svoju politiku. Zároveň môžu veľa získať z volebného systému, ktorý sa bude viac podobať pomernému. Práve takáto zmena bude pravdepodobne podmienkou, ktorú budú Liberálni demokrati presadzovať do dohody s ktoroukoľvek z veľkých strán.
Pre zástancov zmeny existuje ďalší dôvod na optimizmus. Tieto voľby priniesli do parlamentu množstvo nových tvárí a s nimi sa aj výrazne znížil vek poslancov. Táto nová generácia má možno menej skúseností, ale je aj menej arogantná. Dá sa teda povedať, že veci môžu byť len lepšie.