Tri tváre katastrofy
Všetky médiá sa predbiehajú v masírovaní našej pozornosti obrazmi zaplavených obcí na Slovensku. Každým dňom zároveň pribúdajú nové predvolebné reklamy a spoty na politické strany, ktoré chcú dostať čo najväčší počet svojich verných členov na hradný vrch v Bratislave. Zatiaľ čo obrazy povodní sú si stále obsahom desivo podobné, politická reklama sa neuveriteľne rýchlo mení.
Srší vtipom a marketingovými stratégiami. Tvorivo sa prispôsobuje situácii, keď takmer každý deň sa objaví nový nápad, ako vyvolať u občanov pocit ohrozenia. Či už zo susedného Maďarska, z politického oponenta, z hrozby zopakovania sa súčasných mocných, alebo z možného rozkladu sociálneho systému na Slovensku.
V prípade prvej pohromy ničí príroda majetky občanov, štátu a obcí a spolu s vodou odtekajú zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu samospráv aj výdavky potrebné na budúcu rekonštrukciu verejnej infraštruktúry a na pomoc obetiam. V druhom prípade peniaze, a to aj tých ľudí, ktorých tragicky zasiahla povodeň, nenávratne odtekajú na účty reklamných a marketingových agentúr a stratégov politických strán.
No teraz sa prejavila vo svojej najčistejšej podobe tretia katastrofa, ktorá už dlhšie rozkladá slovenskú spoločnosť. Chýbajú nám zvyklosti, ako čo najrýchlejšie a najpohotovejšie zmobilizovať verejnú pomoc obetiam rôznych tragédií.
V médiách zatiaľ vidieť len profesionálov a politikov. Úplne v nich chýbajú informácie, ako môže pomôcť bežný občan alebo ako sa prejavuje všedná solidarita s postihnutými. Vzorom reakcie na katastrofy sa stáva čakanie na pomoc mocných. Pritom aj v domnelo sebeckej populácii Slovenska sú záujemcovia, ktorí by radi pomohli postihnutým ľuďom a obciam.
Dve najviditeľnejšie apokalypsy plošne sa šíriace z našich médií tak posilňujú hádam najzávažnejšiu tragédiu súčasnej slovenskej spoločnosti. Neschopnosť ukazovať praktické príklady občianskej solidarity pri pomoci núdznym.
Tragédiou Slovenska teda nie sú len absentujúce protipovodňové hrádze. Katastrofami totiž nie sú vždy len povodne.
Jej tragédiou je spomalenosť a slabá schopnosť skoordinovať pomoc trpiacim obetiam. Žiaľ, najvhodnejší čas na mobilizáciu verejnosti na pomoc postihnutým už pominul. Slnečné počasie a predvádzanie sa politikov postupne vytlačia bezprostredné a neštylizované osobné tragédie jednotlivcov nielen z hlavných spravodajstiev, ale aj spomedzi najaktuálnejších problémov našej spoločnosti.
Povýšenie politického života, ako ho prezentujú politické strany, na najdôležitejší problém nadchádzajúcich dní spôsobí, že, tak ako v posledných rokoch zatiaľ vždy, zvíťazí filozofia čakania na záchranu zhora, viera v nadradenosť politikov a politických strán občanovi s jeho osobnými ťažkosťami a tragédiami. Otázkou do najbližších dní zostáva, čoho sa môžeme najviac báť.
Strach z čoho bude riadiť naše konanie v najbližších dňoch? Bude to strach z prírody? Obavy z víťazstva tej nesprávnej politickej konštelácie? Alebo to bude strach o to, že aj pri možných budúcich katastrofách sa budeme môcť spoľahnúť len sami na seba? Otázkou však zostáva, či je našou jedinou životnou perspektívou život v strachu.