Voliť je príležitosť
Ísť voliť je najzákladnejšou formou účasti občanov na zastupiteľskej demokracii. Slovensko za posledných dvadsať rokov zažilo výšiny i prepady volebnej účasti: v prvých, zakladajúcich voľbách prišlo voliť vyše 95 % voličov, najnižšia účasť bola v 2. kole regionálnych volieb v roku 2005 – prišiel iba každý desiaty.
Spomedzi rôznych typov volieb sa najväčšiemu záujmu tešia voľby parlamentné. Aj na nich sa však pred štyrmi rokmi zúčastnilo len niečo viac ako polovica oprávnených voličov (55 %). Podobné číslo sa očakáva aj 12. júna 2010.
Volebná účasť nie je rovnomerná vo všetkých prostrediach. Slovensko sa v polovici 90. rokov vyznačovalo výrazne vyššou účasťou vo vidieckom ako v mestskom prostredí. Táto nerovnováha mala ďalekosiahle dôsledky, keďže obe prostredia charakterizovali diametrálne odlišné politické orientácie. Rozdiel sa neskôr „privrel“ a z regionálneho hľadiska sa v posledných rokoch črtá iný vzorec – nadpriemerná účasť v malých obciach (kde funguje silná sociálna kontrola) a vo veľkomestách (najmä v hlavnom meste), kde stále viac platí uvedomelá informovaná mobilizácia (týka sa to najmä hlavného mesta).
Parlamentné voľby 2010 sa konajú pod neobyčajnou konšteláciou. Spočiatku nudná kampaň chytila grády na témach pôžička Grécku či dvojaké občianstvo, pokračovala v znamení povodní a finále pritvrdila kauza nahrávka a financovanie Smeru. Navyše z mimopolitických tém spomeňme historicky prvú účasť slovenského tímu na majstrovstvách sveta vo futbale a predpovedaných 34 stupňov v tieni. Ako sa toto všetko podpíše pod mobilizáciu voličov?
Ak sa pozrieme na prieskumy zverejnené tesne pred voľbami, zdá sa, že záplavy (a možno aj celková dynamika kampane) viac uberajú koalícii (najmä Smeru). Ľudia v zatopených obciach budú mať viac dôvodov na frustráciu, znechutenie a ignorovanie volieb ako iné časti Slovenska. Na druhej strane tieto voľby prvý raz naplno zasiahne fenomén internetu a sociálnych sietí. V tomto priestore sa darí „mladým“ stranám (najmä SaS), ale stal sa aj priestorom občianskych mobilizačných kampaní. Oslovujú predovšetkým mladých mestských voličov, ktorí sú svojím názorovým profilom bližší liberálnym a stredopravým stranám. Veľkou inšpiráciou bol úspech týchto iniciatív v českých voľbách.
Ošúchanou otázkou je, komu pomôže vyššia a komu nižšia účasť. Vzhľadom na podstatne rozrôznenejšiu podporu pre jednotlivé strany sa nedá tento vzorec aplikovať v tej miere ako za čias silného HZDS. Stále však platí, že strany s lojálnym elektorátom, ktorý je aj svojím demografickým profilom skôr naklonený volebnej účasti (napr. starší voliči), môžu mať lepší výsledok pri nižšej účasti. Takými sú predovšetkým KDH, SMK, ale aj HZDS. Ak bude účasť vyššia, zrejme ju zdvihnú najmä mladší voliči, ktorí zatiaľ váhajú a tí skôr podporia SaS, ale aj SDKÚ, Smer, Most-Híd či SNS.
Pristavme sa ešte pri nevoliacej časti spoločnosti. Stále častejšie sa ako dôvod neúčasti objavuje nevolenie ako program, čiže hrdé vyhlásenia typu „nechodím vôbec voliť“. Ignorovanie volieb sa z veľkej časti týka práve mladých ľudí, ktorých politická socializácia už prebiehala v demokratických pomeroch. V staršej generácii sa stále ešte stretávame s vnímaním volenia ako „občianskej povinnosti“ či ako práva, ktoré si vážia a len tak sa ho nevzdajú.
Voľby – slobodné a spravodlivé – sú sviatkom demokracie. Až deň po ukáže pre koľkých.