Slimačím tempom do Kankúnu
Dva týždne celý svet v Bonne rokoval o tom, ako spomaliť klimatické zmeny a na záverečnom texte, ktorý mal "konštruktívne rozhovory" podčiarknuť, sa rozhádal. Nebude ľahké zjednotiť vývozcov ropy a malé ostrovné národy, ktoré o chvíľu zaplaví voda.
Saudi pre istotu zablokovali aj výskum, ktorý by politikom ukázal, čo sa stane, ak sa zemeguľa oteplí o jeden a pol stupňa. Vraj na to nie je dosť literatúry. Skôr sa však boja, že prestanú tiecť príjmy z ropy, ak sa táto surovina ukáže ako neudržateľná. Ako sa driapeme z krízy a štartujeme ekonomiky, dopyt po čiernom zlate zas vyskočí a barel by sa mohol o chvíľu predávať za 180 dolárov. Bolo by aj čudné, ak by exportéri nerobili prieky akejkoľvek dohode o znižovaní emisií. Ich sila sa ukáže koncom roka v mexickom Kankúne, kde by sme sa už mali na nejakých obrysoch novej zelenej zmluvy dohodnúť.
Ako znížiť vplyv ropných štátov ukazujú paradoxne čínski komunisti (hoci sa poisťujú aj energetickými alianciami s Kazachstanom či Ruskom), kde pracuje milión ľudí v recyklačnom priemysle. Peking to neberie iba ako nejakú stratovú nevyhnutnosť, ale plánuje byť lídrom vo výrobe solárnych panelov či veterných turbín. Zelená politika ukazuje aj svoju ekonomickú výhodnosť. Ak dlhodobo nezaberajú hodnoty humanizmu a solidarity, motív maximalizácie zisku pomôže vždy. V prípade, že by na to vo veľkom nabehli aj rozvinuté ekonomiky, už by sme sa možno v blízkej budúcnosti nemuseli hanbiť za okupovanie ropných štátov. A ktovie, z čoho by si tie blízkovýchodné diktatúry platili svoje tajné služby mučiace demokratických aktivistov, ak by nemali čo vyvážať?
Osekanie závislosti od ropy by zároveň znížilo deficit USA, Rusi by mohli vydierať menej a trochu by sa vyrovnala globálna nerovnováha. Model rastu by sa od nekriticky zbožňovaného fetišu menom export posunul k zvýšeniu domácej spotreby, ku ktorému je momentálne tlačený v rámci Európskej únie aj Berlín. Čína tam múdro smeruje, potrebuje modernizovať a zlepšiť pracovné, environmentálne aj hygienické štandardy robotníkov, aby sa vyhla sociálnym nepokojom. V rámci prípravy na Kankún sme síce v Bonne klimatickú konferenciu zorganizovali, naše skutky však dôveru štátov ohrozených klimatickými zmenami podkopávajú. Akoby sme boli urazení, že nás v Kodani Čína a USA vytesnili.
Meškajú už dohodnuté platby chudobným štátom, pričom tretinu z nich chceme zrazu premeniť na síce nízko úročné, ale predsa len pôžičky. Európska Komisia príliš ustupuje priemyselným lobistom, keď chce rozdávať emisné kvóty zadarmo pre takmer 150 sektorov. Aj napriek tomu, že ankety medzi nimi samotnými označujú ich únik mimo hraníc EÚ za vysoko nepravdepodobný. Predsa len úroveň pracovnej sily, aglomeračné efekty aj stabilita inštitúcií nepustia. Znižujeme si tak príjmy pre výskum nízkouhlíkových technológií, prípadne na vyrovnávanie už beztak zdecimovaných rozpočtov.
Ide to proste pomaly, kompromisy budú pred Kankúnom nabiehať postupne, a hoci to znie otrasne, vplyv priemyselných lobistov môže v hlave racionálne uvažujúceho politika dôkladne oslabiť iba tragédia podobná tej na Haiti, asi najlepšie niekde v ľudnatej oblasti bohatého Severu.