Cena za strategický ústup
Odporcovia vojny v Iraku a Afganistane a zástancovia stiahnutia amerických a spojeneckých vojsk z týchto krajín síce pôsobia ako morálne čistí idealisti a dokážu si získať sympatie verejnosti, opomínajú však niekoľko závažných skutočností: Predovšetkým pred spojeneckými inváziami v rokoch 2001 a 2003 v týchto krajinách nepanoval skutočný mier.
V Iraku vládol despotický režim Saddáma Husajna a v Afganistane hnutie Taliban. Oba vo svojej podstate viedli vnútornú vojnu proti vlastným občanom. V Afganistane navyše prebiehala otvorená občianska vojna medzi Talibanom a medzinárodne uznanou vládou, ktorá sa stiahla do severných oblastí krajiny. A pred desiatimi rokmi sa mnohí západní ľudskoprávni aktivisti sťažovali, že svet (rozumej Západ) s tým nič nerobí… Navyše situácia v Iraku sa v posledných dvoch rokoch značne stabilizovala a možno hovoriť o nenápadnom víťazstve. (Guerillová vojna však zvyčajne dohasína veľmi pomaly.) V Afganistane je situácia, pravda, iná.
Útok na Irak bol porušením medzinárodného práva, obe intervencie možno zo strategického a vojenského hľadiska omylom, ale vojna sa nekončí tak, že sa jednostranne rozhodneme, že už viac nebudeme bojovať. To, čo by prišlo potom, by mohlo byť horšie ako samotná vojna.
Majú sa teda západné vojská z Afganistanu stiahnuť a prenechať vládu v krajine Talibanu? Veď talibanci práve počítajú s vojnovou únavou v západných štátoch – a na tom je založená ich dlhodobá stratégia. Taliban má pocit, že vyjednávať vlastne nemusí, stačí len čakať… Nie je ani jasné, ako by mohol vyzerať kompromis s talibancami. To nie sú žiadni salónni humanisti túžiaci po mieri, ale náboženskí fanatici, vojnoví zločinci, nepriatelia demokracie, liberalizmu, euro-americkej civilizácie a tvrdí celoživotní veteráni dvoch-troch partizánskych vojen.
Ústup by predstavoval stratu prestíže a dôveryhodnosti západných krajín a ich podpory demokracie a ľudských práv. Islamskí radikáli všade na svete by to interpretovali ako porážku Západu a prejav jeho slabošstva, úpadku a neochoty brániť dokonca sám seba.
Odchod spojeneckých vojsk bez toho, aby porazili Taliban a nastolili v Afganistane ako-tak moderný a mierový režim, by neznamenal koniec vojny a utrpeniu Afgancov. Naopak, skutočne masová občianska vojna by sa len začala a zrejme by jej výsledkom bolo to, že 27 miliónov Afgancov by sa dostalo pod vládu zločinného talibanského režimu. Desaťtisíce by okamžite popravili. Tvrdý postih by čakal Afgancov, ktorí spolupracovali s americkým a európskym spojencom. Státisíce, ak nie milióny ľudí by museli opustiť svoju vlasť. (Bolo by Slovensko ochotné prijať napr. päťtisíc utečencov?)
Brutálne videá a zábery z bojov nás nesmú znechutiť. Aj najspravodlivejšia vojna je vo svojej podstate neľudská špinavá záležitosť. Ich hysterická interpretácia v línii naivného pacifizmu však môže situáciu len zhoršiť a priniesť Afgancom omnoho viac utrpenia, ako prináša súčasný stav. V krajine je vojna a utrpenie nie preto, že sú tam spojenecké vojská, ale preto, že vlastnými silami nie je schopná vybudovať aspoň sčasti modernú spoločnosť bez sklonov k fanatizmu a násiliu.