Ľudia z iných planét
Historický ústav Matice slovenskej protestoval proti zloženiu komisie na posúdenie Svätoplukovej sochy. Ľudia v komisii sú údajne známi ideologickými a militantne-negativistickými názormi.
Slovník a duch (ak to nie je príliš vznešené slovo na jeden lobistický text) tohto stanoviska sú v znamení retroštýlu. To sme tu už mali. Môžeme spomínať na texty v denníku Slovenská republika a pár ďalších periodikách. Mnohí boli vtedy judášmi, zradcami a janičiarmi.
Protinárodné živly vo svojom kozmopolitnom ošiali vraj kydali na vlasť a brojili proti čerstvo upečenej štátnosti. Pronárodný blok podpaľačov vatier a sentimentálnych žurnalistov bol striedavo blízko moci a dotácií, inokedy zase obďaleč, odkázaný len na svätý zápal pre národnú vec.
Parafrázujúc hymnickú pieseň, ešte náš slovenský konflikt žije. Svätoplukova jazdecká socha je vzorovou situáciou. Stretnutie vyššieho druhu, lebo sa znovu konfrontujú ľudia z iných planét. Chýba spoločná pracovná reč, kde-tu generačná blízkosť a spoločné zdroje poznania.
Realisticky vzaté – ani teraz v hre nie je pravda alebo vedecké fakty. Pohybujeme sa v blízkosti viery, ideológie a presvedčenia. Diskusie alebo už rovno vedecké konferencie takýto konflikt len obnažia, ale nedokážu ho vyriešiť.
Tábor sentimentu, národného pátosu a historických sĺz si nemôže postaviť stany vedľa vyznávačov modernizácie a kritickej reflexie dejín jedného nie príliš ambiciózneho národa. Zostávajú už len posolstvá, odkazy, kde-tu rinčanie zbraní. Ani biela zástava mieru sa nezjaví, lebo dôležitejšou je tá s trojvrším a dvojkrížom.
Medziideologický dialóg je rovnako ťažký až nemožný ako ekumenické spolužitie kresťanských vyznaní alebo svetový medzináboženský dialóg. Nejde o racionalitu, ale o emócie. Kto je svedkom pohnutého spevu niekoľkých ochrancov štátnosti niekde pri Hlinkovom pamätníku, pochopí.
Chýba materiál čo i len k základnému paktu o spolužití týchto dvoch intelektuálne odlišných táborov. O čom by mohli debatovať? O národných komplexoch a mýtoch, o význame národe pre citový život jednotlivca alebo o súčasnej sociológii reagujúcej na nacionalistické záchvevy v spoločnostiach? Jedno je cudzia reč pre tých druhých a druhé španielskou dedinou pre roduverných Slovákov.
Ak napriek všetkému obe strany trvajú na racionálnej polemike, akýsi spoločný manifest hodnôt bude užitočný. Napríklad: Slovenská spoločnosť má hlavné nádeje alebo prehry pred sebou. Štátnosť nie je svätou hodnotou sama osebe, potrebuje sa vyplniť reálnymi hodnotami a prozaickými hrdinstvami. Pátos a sentiment môžu byť nebezpečné, znemožňujú zdravý odstup, a preto sa ho v záujme poznania vzdajme. Symboly musia byť reálne a schopné osloviť ľudí, inak ich treba bez výčitiek svedomia spochybniť.
Počujem námietku: „To hovoríš znovu z pozície liberálneho jedinca bez citu pre národnú vec.“ A sme na začiatku. Veriaci odmietajú veriacich. Spomínaný manifest spoločných hodnôt bude nakoniec veľmi krátky: Trpezlivosť a sloboda prejavu.