Štvrtá strana mince

A ako postaviť odbory k múru, pod tlakom hlasu „verejnosti“, za ktorú sa vydávajú samotní predstavitelia vlády. No ako povedal jeden zo zástupcov zamestnávateľov po stretnutí tripartity, „uvoľnenie“ pravidiel v Zákonníku práce pomôže zvýšiť zamestnanosť, lebo budú môcť ľahšie prepúšťať a potom prijímať nových ľudí.

Kolobeh zamestnancov

Takto vlastne nechtiac ukázal, o čo v takzvanom opatrení na zvýšenie zamestnanosti ide. Teda že ich cieľom je nastaviť podmienky a zákony tak, aby bolo ľahšie prepúšťať a nahrádzať nevhodných zamestnancov inými, teda že vôbec nejde o vytváranie skutočne nových pracovných miest.

Uľahčenie prepúšťania spolu s predĺžením skúšobnej lehoty na pol roka umožní len to, že sa firmám znížia náklady. Samozrejme, opäť na úkor zamestnancov, ktorí si už nebudú môcť pod hrozbou vyhodenia dovoliť ani len náznak nespokojnosti. O čo teda vlastne pri súčasnej diskusii o Zákonníku práce ide?

Je zrejmé, že súčasná vláda sa za každú cenu sa snaží naplniť štátnu kasu. Druhou stranou v tripartite sú zamestnávatelia, ktorí sa netaja obdivom k ázijskému modelu kapitalizmu, v ktorom je zamestnanec iba bezprávnym vykonávateľom príkazov a rozhodnutí všemocného šéfa. Treťou stranou sú odbory, ktoré sa dlhodobo netaja svojimi politickými ambíciami, no ich agendou je predovšetkým presadzovanie ochrany práv zamestnancov.

V posledných rokoch sa však môžu pochváliť, žiaľ, len jediným významnejším úspechom, keď pomohli štrajkujúcim šičkám z Huncoviec. Tripartita, ktorá rieši Zákonník práce, však má ešte jedného aktéra, ktorý sa automaticky ukazuje v médiách ako doplnok týchto vopred jasne organizovaných debát o Zákonníku práce.

Riadený chaos

S predsedníčkou vlády sa o tom istom, čo rieši tripartita, rozprávajú aj zástupcovia automobilového priemyslu na Slovensku, konkrétne predstavitelia troch najväčších automobiliek. Ich predstavy o zmene Zákonníka práce sa stotožňujú s predstavami ministra Mihála a zástupcov zamestnávateľov v tripartite. Ich požiadavky by boli v ich domovských krajinách nepriechodné, práve silná ochrana zamestnancov pred zneužívaním silnejšej pozície zamestnávateľov je to, čo im bráni maximalizovať svoje zisky.

A preto hľadajú prívetivejšie prostredie pre zamestnávateľov. Je naivné očakávať, že na Slovensko prichádzajú preto, aby tu vytvárali nové pracovné miesta. Je však pragmatické, ak sa vláda snaží pritiahnuť investorov, a tak dávať predpoklady na vytváranie pracovných miest. Je však v rozpore s demokratickými a humanistickými princípmi, ku ktorým sa oficiálne hlási aj Slovenská republika, ak zákony štátu prestávajú chrániť slabšiu stránku v nerovnom vzťahu a ak sa vláda otvorene postaví na stranu silnejšieho aktéra.

Vládou riadený chaos aj v diskusiách o radikálnych zmenách v Zákonníku práce zatiaľ ukazuje len to, že je šitý na mieru práve tejto štvrtej strane v tripartite, ktorá nepotrebuje štát a nepotrebuje ani nevypočítateľných živnostníkov. Aj preto minister Mihál neváha pokračovať v sprísňovaní možností podmienok pre samostatne zárobkovo činné osoby a živnostníkov. Od tých potrebuje vytiahnuť pre štát čo najviac.

Zároveň znižuje (prinajmenšom zníženie podporuje) úroveň ochrany zamestnaneckých vzťahov na úroveň ochrany živnostníkov, teda odkázanosti na seba samého, a teda nemožnosti brániť sa silnejšej strane. A toto je zasa v prospech zamestnávateľov. Výsledkom pripravovaných zmien, ak sa ich podarí presadiť, môže byť len to, že si vo svojom mizernom postavení budú rovní zamestnanci so živnostníkmi. Rozdeľovať ich bude len falošný pocit živnostníkov, že majú nad svojím životom väčšiu kontrolu ako zamestnanci a ľahšia možnosť vystúpiť zo zlého zmluvného vzťahu, ako budú môcť zamestnanci.

Odbory aj pre živnostníkov

Tieto snahy silných hráčov posilniť si pozície voči slabším, maskované za slová o slobodnom zmluvnom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa, však zatiaľ mobilizujú odbory len slabo. Odbory vo vyjednávaní a vo vzťahu k verejnosti neprekročili svoju zahľadenosť do seba a záujmov svojej stále sa zmenšujúcej základne. Dlhodobá zmena zákonov u nás, zameraná práve na flexibilizáciu práce, viedla k vytvoreniu veľmi silnej skupiny neorganizovaných živnostníkov, ktorí sa prakticky ocitli mimo akýchkoľvek možností ochrany ich pracovnoprávnych vzťahov, a k rastu počtu zamestnancov malých firiem, kde nie sú možnosti na vytvorenie odborov.

Znižovanie počtu zamestnancov a zvyšovanie podielu živnostníkov (často aj nútenému práve zamestnávateľmi) zatiaľ viedlo len k oslabeniu toho najslabšieho článku tripartity – odborov. Reorganizácie firiem do podoby množstva malých subdodávateľských podnikov znemožňuje malým skupinkám zamestnancov organizovať sa a v miere možnosti obhajovať svoje pracovnoprávne vzťahy ich už aj teraz dáva na úroveň živnostníkov.

Odbory však vo svojej agende zatiaľ vôbec neberú ohľad na veľké množstvo ľudí, ktorí sa ocitli v pozícii živnostníkov. Odbory sa síce snažia presadiť obmedzovanie zvyklostí meniť zamestnanecké miesta na živnostnícke, v tomto zápase však ťahajú za kratší koniec.

Podobne ako sa neprispôsobili svojou organizáciou a agendou formálnemu rozbíjaniu podnikov na malé subdodávateľské firmy bez organizovaných odborov, nedokázali vo svojich radoch ani poskytnúť priestor pre všetkých tých, ktorí sa ocitli z rôznych dôvodov mimo zamestnaneckého vzťahu. Ako sa znižuje počet zamestnancov, možnosti ich organizovania sa v odboroch a miera ich ochrany, tak rastie počet živnostníkov, ktorí za horších podmienok robia pôvodne zamestnaneckú prácu.

Odbory strácajú prirodzených možných členov, no neuchádzajú sa pritom o podporu tých, ktorým môže svojou pozíciou v tripartite výraznejšie pomôcť. Odbory tiež akoby zabudli na základné princípy svojej existencie, predovšetkým na princíp solidarity. Pri rastúcom tlaku nadnárodných alebo zahraničných spoločností akoby nevideli možnosti koordinovať svoje kroky s partnerskými odborovými združeniami v tých krajinách, odkiaľ k nám prichádzajú ich zamestnávatelia meniť naše pracovnoprávne vzťahy. Na dôsledky snáh veľkých automobiliek nakoniec doplatíme všetci.

Naši zamestnanci zhoršením pracovných a pracovnoprávnych podmienok, v ich domácich krajinách zasa odsunom výroby do raja „pravicových anarchistov“, kde vládne právo silnejšieho. Podľa doterajších krokov vlády Ivety Radičovej je práve zákonná garancia vlády silnejšieho základným pilierom jej ekonomického aj sociálneho programu.