Boj o éter
Náš štát vyzerá po každých voľbách ošarpanejšie, ale ešte vždy je čo uchmatnúť: tu vzduch (emisie), tam vodu (vodárne), hentam éter. Teda médiá. Po každých voľbách prichádzajú geniálne nápady, ako ich "oslobodiť". Od tých druhých.
Po tých prvých ponovembrových v roku 1990 som sa ocitla vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Zvláštne časy. Zakladali sa nové pravidlá. Aj v médiách. Najprv sme ich znárodnili, namiesto Československého vznikol Slovenský rozhlas a namiesto Československej Slovenská televízia. Potom prišlo na rad odštátnenie. Kontrolu nad médiami mali prevziať mediálne rady.
Vo „federáli“ sme ich vytvárali. Najprv im parlament dal zákonný rámec. Potom vypočul uchádzačov o výkon funkcie. Vo výboroch sociálnych a kultúrnych Snemovne ľudu a Snemovne národov. Členmi výborov boli napríklad: hovorkyňa a signatárka Charty 77 Dana Němcová, režisér Jan Kačer, herec Rudolf Hrušínský, sociológ Ivan Laluha, spisovateľ Vladimír Mináč, hudobník Michal Prokop, budúci minister kultúry Pavel Dostál… Títo ľudia odporučili uznesením kandidátov na členov mediálnych rád. Hlasovali o nich poslanci. Bol to politický výber? Nepochybne.
V Slovenskej národnej rade, neskôr v Národnej rade SR som pracovala vo výbore pre kultúru, školstvo a médiá. Mojimi kolegami boli napríklad herec Štefan Kvietik, spisovatelia Ladislav Ballek, Peter Jaroš, či Ján Fekete. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa vytvoril zákonný rámec na kontrolu médií. Začali sa vytvárať rady. (Už bez vypočutia uchádzačov, veď sme malá krajina, takmer všetci sa poznáme.) Vo svojom politickom klube, Weissovej SDĽ, som mala na starosti agendu médií.
Náš klub navrhol do Rozhlasovej rady spisovateľa a vydavateľa Pavla Dvořáka a dramatika Petra Karvaša. Napriek tomu, že nikdy neboli členmi SDĽ. Do Rady Slovenskej televízie sme podporili Mariána Leška (navrhla ho vtedy Matica slovenská). Bola to politická voľba? Nepochybne. Osobnosti však majú tú zvláštnosť, že aj keby si ich „osvojili“, teda hlasovali za nich Marťania, zostanú sami sebou.
A práve preto po každých voľbách, keď prichádzali noví „osloboditelia“, ako prvé bolo treba riešiť mediálne rady. Akosi sa vymykali diktátu strán. Zakaždým nová parlamentná väčšina zakaždým novým spôsobom zvádzala mocenský boj o tvrdé médiá. Slovenský rozhlas mal väčšie šťastie, aj na rady, aj na riaditeľov. Ale v televízii sa za posledných dvadsať rokov vystriedalo už tuším 20 riaditeľov. Skoro žiaden sa nevydaril. Trápenie.
Asi sa v dohľadnom čase vymení televízny riaditeľ, určite padnú mediálne rady a opäť sa, ako za Vladimíra Mečiara, vráti voľba šéfov do parlamentu. A médiá verejnej služby budú už slobodné na večné časy a nikdy inak. A keď už bude štát celkom holý, a keď už nebude čo z neho uchmatnúť, skončí sa príbeh tak, ako určil v roku 2006 vo svojom blogu na Changenete Richard Sulík: verejnoprávne médiá treba sprivatizovať. Kde je vôľa, nájde sa aj cesta.