Dva ostrovy, dve podoby krízy
Írsko má euro a prepadá sa do finančnej krízy. Island euro nemal a ocitol sa v ešte horšej situácii. Obe ostrovné krajiny sú malé otvorené ekonomiky. Island s 330-tisíc obyvateľmi bol dlho a oprávnene vzorom prosperujúceho hospodárstva. Okolo roku 2005 sa sústredil na komerčné bankovníctvo. Len v roku 2006 získala Landsbanki v Británii a Holandsku vyše pol milióna vkladateľov.
Hlavný magnet? Sporiaci účet s päťpercentnou úrokovou sadzbou. Za krátky čas dokázali Islanďania „uloviť“ takmer dva razy toľko klientov, ako má ich ostrov obyvateľov. Obchodný úspech priniesol makroekonomické následky. V rokoch 2006 a 2007 vzrástol objem depozitov zahraničných osôb v islandských bankách viac ako 23-krát!
Rýchly prílev peňazí spôsobil inflačné tlaky 15 až 17 percent ročne. Centrálna banka reagovala podľa učebnice: zvýšila úrokové sadzby. Lenže tie potom pritiahli ďalšie zahraničné peniaze. V roku 2009 nastúpila kríza a islandská ekonomika sa ocitla na suchu s objemom úverov vo výške 850 (podľa iných údajov až 1 400) percent hrubého domáceho produktu (HDP). Za islandskú krízu teda môže veľmi zlá politika centrálnej banky.
Aj Írsko (so 4,5 milióna obyvateľmi) sa oprávnene označovalo za „európskeho tigra“. Všetky chvály jeho ekonomiky s nízkymi daňami a úspornými verejnými financiami boli odôvodnené. Napriek tomu sa koncom 90. rokov minulého storočia začala formovať úverová bublina. Ešte v roku 1996 malo Írsko objem súkromných úverov oproti HDP 60 percent, v roku 2007 to bolo už vyše 200 percent. Síce menej ako islandských 850, ale dosť na to, aby úverová kríza zničila bankový sektor a zaťažila vládu garanciami hraničiacimi so štátnym bankrotom.
Prečo sa peniaze tak hrnuli do Írska, keď na rozdiel od Islandu boli tamojšie úrokové sadzby veľmi nízke? Tie totiž motivovali banky, aby čerpali lacné repoúvery od Európskej centrálnej banky. Tá bola neobmedzeným zdrojom lacných peňazí, ktoré sa dali investovať do zdanlivo nekonečného írskeho boomu v stavebníctve a obchode s nehnuteľnosťami. Nešlo ani tak o nízke sadzby, ako skôr o nevyčerpateľnosť týchto zdrojov.
Island a Írsko sú teraz učebnicovými príkladmi, ako nerovnováha na finančných a bankových trhoch priamočiaro vedie ku kríze. V prípade Islandu nerovnováhu spôsobil prílev vysoko úročených vkladov z „nízko úročených“ európskych štátov. V Írsku nerovnováhu zapríčinil prísun lacných úverov – opäť z Európy, kde vládli nízke úrokové sadzby. Rovnováha na trhu vedie k optimálnemu umiestneniu investícií. Naopak, nerovnováha má za následok nezdravé hromadenie peňazí či dlhov na nesprávnych miestach.
Pri vzniku eura sa uvažovalo, že 16 malých otvorených ekonomík v rámci eurozóny vytvorí jednu veľkú, relatívne uzavretú a najmä stabilnú ekonomiku. To sa nestalo, zjednotením malých ekonomík vznikla jedna veľká neoptimálna menová zóna. S veľmi nákladnými dôsledkami.
Nič by sa na tom nezmenilo, ani keby múdre hlavy založili v Bruseli federálne ministerstvo financií. Ani keby všetky členské štáty dodržiavali kritériá Paktu rastu a stability presne ako švajčiarske hodinky. Ani keby čert na koze jazdil, euro jednoducho nebude dobre fungovať v rámci územia, pre ktoré je zo samej podstaty veci nevhodné.