Špička čínskeho ľadovca
Rozhodnutie udeliť Nobelovu cenu za mier čínskemu disidentovi a zakladateľovi Charty 08 Liu Siao-poovi, bolo od nórskeho výboru nepochybne odvážne.
Podstatne viac ako minuloročné ocenenie amerického prezidenta Baracka Obamu, ktorý sa sám čudoval nad tým prečo cenu dostal, alebo bývalého generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana. Nobelov výbor tak asi chcel politiku robiť a nie hodnotiť. Ako veľmi je takýto prístup odsúdený na neúspech, stačí ilustrovať na pôsobení vyššie spomínaných laureátov.
Liu Siao-po si Nobelovu cenu nepochybne zaslúži, patrí k popredným čínskym aktivistom za ľudské práva a vo svojich snahách vytrval viac ako 20 rokov napriek opakovanému zastrašovaniu a mnohoročnému väzneniu. Rovnako by si ju však zaslúžili aj ďalší Číňania a Číňanky, ktorí sú väznení za svoju odvahu povedať názor alebo čo i len snahu upozorniť na zlé podmienky vo fabrikách západných korporácií pripomínajúcich často otrockú prácu.
Jedno zo základných nepochopení situácie v Číne na Západe je predpoklad, že väznených za uplatňovanie si základných ľudských práv je len zopár disidentov tak, ako to bolo u nás pred rokom 1989. Porušovanie ľudských práv a svojvoľné uväznenia sú tu však plošné, široko rozšírené a zďaleka sa netýkajú len odporcov Komunistickej strany. Brutálnym spôsobom sú porušované práva etnických či iných menšín, odborárov snažiacich sa o organizáciu robotníkov, poľnohospodárov nespokojných so znečisťovaním životného prostredia, študentov a umelcov volajúcich po slobode prejavu. V súčasnej Číne dokonca ani nie je potrebné rozhodnutie súdu, aby ste sa ocitli vo väzení, nakoľko je posiata tzv. tábormi na prevýchovu prácou, do ktorých sú obyvatelia posielaní na niekoľkoročné tresty iba na základe rozhodnutia miestneho policajného veliteľa. Ak taká prax niekomu pripomína nacistické koncentračné tábory alebo sovietske gulagy, asi nie je ďaleko od pravdy. Počtom popráv, a to i za nenásilné trestné činy, Peking takisto vedie pred Iránom, Saudskou Arábiou a Irakom pomyselnú hitparádu najbrutálnejších režimov sveta.
Nepochopenia sa však dejú i na čínskej strane, minimálne v straníckej špičke. Ukážkovým je práve piatkové odovzdávanie Nobelovej ceny. Vedenie komunistickej strany sa nevedno prečo domnievalo, že vyhrá diplomatickú a mediálnu vojnu a podarí sa jej zo slávnostného večera v Osle urobiť frašku. Opak sa stal pravdou, ceremóniu ignorovalo okrem Ruska len zopár bezvýznamných a od Číny závislých krajín s pochybnými vládami a jej imidž je pošramotený ešte viac. Čím viac čínski predstavitelia opakovali, ako je Nobelova cena nepodstatná, tým bolo jasnejšie, ako veľmi by ju chceli získať. Po olympiáde, lete do vesmíru a ďalších PR úspechoch by bolo len logické ak by nejaký vedec či iný „neideologicky“ zaťažený Číňan ukázal svetu tvár „novej“ Číny.
Rovnako kontraproduktívne a neuveriteľné boli zdôvodnenia, prečo je Liu Siao-po uväznený a nemôže si cenu prevziať. Vraj by mohol na slobode zničiť stabilitu ČĽR, no druhým dychom čínske vedenie vždy dodáva, že za disidentmi nikto nestojí, nikoho nereprezentujú a preto na nich netreba brať ohľad. Na takú veľkú krajinu sa desaťtisíc podpisov pod Chartou 08 môže zdať málo, no spomeňme si, koľko signatárov Charty 77 bolo na Slovensku a o koľko bol ten náš režim „benevolentnejší“. Ak by za Liu Siao-poom nikto nestál, nestál by ani za uväznenie. Ak by sa čínsky režim nebál, že príde o moc, nebojoval by toľko proti udeleniu Nobelovej ceny za mier uväznenému spisovateľovi.