Riskantná stratégia
Maďarská vláda uvádza do života rovnú, 16-percentnú daň z príjmu a nízke zdanenie malých a stredných podnikov. Tým sa vraj má naštartovať hospodársky rast. Za normálnych okolností by sa takým opatreniam tešili najmä neoliberálni analytici. Opak je pravda, medzinárodné finančné inštitúcie a neoliberálni ekonómovia rozpočtové plány Viktora Orbána tvrdo kritizujú.
Finančná kríza totiž nie je správnym obdobím na znižovanie daní. Príklad Írska ukazuje, že nízka úroveň zdaňovania podkopáva schopnosť rozpočtu bojovať proti kríze. Navyše maďarská vláda chce uplatňovať mimoriadne dane v sektoroch, ktoré sú často v rukách zahraničného kapitálu – v bankách, poisťovniach, telekomunikáciách, energetike a obchode.
Zahraničné banky pritom rozhodujúcou mierou prispeli k finančnej nestabilite Maďarska tým, že domácnosti stredných vrstiev úverovali najmä v cudzej mene. Takí dlžníci teda boli vystavení riziku pádu forintu. Až do vypuknutia krízy národná banka taký typ úverovania neobmedzovala. Z tohto hľadiska hrala negatívnu úlohu aj slabá regulácia štátom. Terajšia vláda argumentuje, že na nákladoch spojených s krízou sa majú podieľať predovšetkým tí, čo sú výrazne zodpovední za krízu.
Orbánova vláda zasahuje aj do sprivatizovaného dôchodkového systému. Povinné dôchodkové súkromné sporenie sa spustilo v roku 1997. Do súkromných fondov sa odvtedy odvádza 8 percent hrubej mzdy. Tieto príspevky sa majú počas najbližších 14 mesiacov presmerovať do štátneho piliera. Tí, čo sa rozhodnú ostať v súkromnom, stratia nárok na dôchodok od štátu.
Štátny tajomník ministerstva národného hospodárstva Zoltán Cséfalvay v rozhovore pre denník Frankfurter Allgemeine Zeitung povedal, že sprivatizovaný pilier spôsobuje „viac škody ako osohu“ a je pre rozpočet veľkou záťažou. Dodal, že súkromné dôchodkové schémy sa počas krízy ukázali ako nestabilné. Takáto argumentácia dotiahnutá do dôsledkov by nemala smerovať k dočasným, ale trvalým zmenám penzijného systému.
Rozpočtová politika Maďarska sa vyznačuje improvizáciou. Nie je totiž jasné, ktoré opatrenia vydržia a ktoré budú iba dočasné. Je však možné, že predznačujú nový strategický projekt maďarskej politiky: daňové úľavy pre vyššiu strednú vrstvu a pre malé a stredné podniky, ktoré sa budú financovať z vyšších daní vyrubených nadnárodným korporáciám.
Takáto politika by sa dala označiť ako nacionalistický neoliberalizmus. Fungovala by v prospech voličskej základne strany Fidesz. Hádam by sa v jej dôsledku znížila finančná nestabilita. Zmeny v dôchodkovom systéme a opatrenia obmedzujúce úverovanie domácností v cudzej mene to naznačujú. Orbánova politika má národný a konzervatívny rozmer a za opatreniami sa skrývajú špecifické zámery.
Z ekonomického hľadiska dosiahne takáto politika želaný účinok iba sčasti. Opatrenia v oblasti daní ekonomiku nenaštartujú. Pre hospodársku obnovu by bola omnoho účinnejšia progresívna daň v prospech chudobnejších vrstiev. Jediným potenciálnym úspechom môže byť zníženie finančnej nestability v dôsledku návratu k verejnému dôchodkovému systému.
Medzinárodná scéna nie je novej stratégii Budapešti naklonená. Finančný systém Maďarska je veľmi zraniteľný pre vysoké zadlženie domácností v cudzej mene. A práve v tom je Orbánova Achillova päta.