Demokracia na ústupe?
Vyzerá to tak, že demokracia má tie najlepšie roky za sebou. Politici vyvolávajú dojem, že sú len hovorcami organizovaných záujmov. A príliš často sa dojem kryje so skutočnosťou. Finančné zoskupenia čoraz zreteľnejšie určujú limity, v ktorých sa môže presadzovať vôľa politických strán.
Tieto trendy sú viditeľnejšie v krajinách, ktoré sa na cestu demokracie dostali len pred dvoma desaťročiami. Tam sa čoraz častejšie stretávame s javom, že politické strany sa stali priamymi nástrojmi presadzovania záujmov skupín z ekonomického pozadia. Ani politické strany v tom nie sú nevinne. Zostávajú základnými jednotkami politického života, vnútrostranícky život je však čoraz menej demokratický. O politike strany rozhoduje malá skupina ľudí a oficiálne orgány sú len na to, aby zverejňovali rozhodnutia „silných“ autorít.
Autoritarizmu nahráva aj zmena pomeru medzi výkonnou, zákonodarnou a sudcovskou mocou. Vidíme, že rozsah rozhodnutí, ktoré prijímajú demokraticky legitimované orgány, sa ustavične zužuje a rastie počet rozhodnutí, ktoré prijímajú orgány bez demokratickej legitimity, ktoré legitimuje len predvídavá rozumnosť úradníka. Exekutíva stupňuje svoju moc prostredníctvom vždy nových inscenácií mimoriadneho stavu. Výkonná moc, ktorá si už nepýta súhlas „zdola“, je však len jedným z faktorov v celkovom trende k novému autoritárstvu. Oveľa významnejšími faktormi sú rast moci finančných zoskupení a rast moci médií. V rovnakej miere, v akej sa štáty zadlžujú, strácajú aj suverenitu, a tá sa presúva do rúk bankových konzorcií. Rastie aj moc médií. Aj tu máme do činenia s paradoxom: obrana slobody médií sa čoraz častejšie stáva nástrojom, ktorým médiá zvyšujú mieru svojej nekontrolovateľnosti. Čoraz viac rozhodnutí vlád je len prenosom rozhodnutí medzinárodných organizácií do priestorov národného štátu. K oslabovaniu demokracie – možno je to paradox, možno nie – prispievajú organizácie tretieho sektora. Usilujú sa o politický vplyv, bez toho, aby svoje úsilie legitimovali „zdola“.
Živnou pôdou na formovanie sa nového autoritarizmu je schopnosť politických zoskupení „kradnúť“ nespokojnosť. Súčasne fungujúci systém produkuje nespokojnosť, veľa nespokojnosti. Aktivisti sa usilujú dať tejto nespokojnosti autentický výraz a skôr, ako sa stihnú poobzerať okolo seba, vidia zrazu plagáty nových strán ktoré obsadzujú verejný priestor a sľubujú aj modré z neba. Aj ho nakoniec dostanú. Vždy si ho však nechajú pre seba.
Autoritarizmus sa vždy presadzoval striedaním dvoch stratégií: zveličoval nedostatky demokracie a zároveň ubezpečoval verejnosť, že dokáže lepšie obhájiť záujmy spoločnosti, že dokáže byť demokratickejší ako štandardná demokracia. Aj dnešný autoritarizmus sa tvári demokraticky. Dnešní autoritári už dávno prišli na to, že moc si možno udržať nielen zužovaním možnosti výberu, ale aj umelým rozširovaním možnosť výberu politických strán. Volič získava dojem, že si vyberá. V skutočnosti však volí len obal. Nech zvolí, čo zvolí, vždy dostane ten istý tovar. Nový autoritarizmus už neverí na brzdy a rovnováhy, už neverí na tajné hlasovania a neverí vlastne ani na väčšiny. Verí na svoje pravdy, verí na svoju dobrú vôľu, verí na lojalitu svojich priaznivcov. Pravda je predsa pravda a nemá sa o nej čo hlasovať. Stranícke autority predsa rozhodli.
Najčítanejšie
-
-
Diletanti nasadili ploštice. Iné asi nevedia. Fico s Dankom by sa mali zamyslieť
Komentáre | | pred 1 týždňom | 47 -
-
-
Dvíhajúci sa príliv zodvihne všetky loďky (k názorovému sporu s Ivanom Miklošom)
Komentáre | | pred 1 týždňom | 19 -
-
-
-
-