Pomsta samoľúbej veľmoci
Potláčanie následkov kauzy Wikileaks vládou Spojených štátov začína spôsobovať Amerike viac škody ako kauza sama.
Vyžadovať od internetovej siete Twitter prostredníctvom súdu obsah korešpondencie islandskej poslankyne parlamentu len preto, lebo spolupracovala s Wikileaks, je faux pas, ktoré stavia USA na úroveň Číny. Ak mal niekto niekedy ilúzie o Obamovej administratíve, po tomto kroku ich musí stratiť.
Tento prípad nastoľuje otázku, či sa pavučina sociálnych sietí nedá zneužívať na zhromaždenie, pochytanie, vydieranie a zastrašovanie alternatívnych síl, ktoré oficiálne miesta považujú za otravné muchy.
Keby išlo o zlapanie teroristov, ktorí spáchali fyzické násilie, nepoviem pol slova. Naopak, bola by to užitočná vec. Washington však zdiskreditoval túto studnicu informácií v honbe na čarodejnice a zaútočil aj proti ľuďom, ktorí by podľa všetkého mali požívať ochranu prvého dodatku Ústavy USA o práve na voľné šírenie informácií. A urobilo to ministerstvo spravodlivosti, ktoré po Obamovom volebnom víťazstve práve alternatívcom a mierovým aktivistom sľubovalo zatvorenie väzenia na Guantáname. Neuveriteľné!
Zároveň ide o smutný dôkaz, aký pád v demokracii môže spôsobiť pýcha jednej samoľúbej veľmoci. To, čo Richard Nixon kedysi robil potajomky a za čo stratil prezidentský úrad (tiež chcel vedieť, čo si hovoria jeho protivníci bez toho, aby oni o tom vedeli), dnes vlastne robí Obamova vláda verejne. A vyšetrovanie nehrozí jej, ale tým, ktorí na to upozornili.
Ak by náhodou Američania chceli ešte niekedy kritizovať Čínu za to, že nepustí disidentov na web, majú to prehraté. Veď to by bola prihrávka na smeč. V USA síce disidentov na web pustia, ale len preto, aby ich mohli potom pochytať a perzekvovať. Pre spôsob, akým sa Washington pokúša potlačiť následky kauzy Wikileaks, stráca zvyšky svojho morálneho kreditu. Akákoľvek nádej, že Barack Obama bude alternatívou voči Georgeovi Bushovi, sa tým ukazuje scestná.
Pritom snaha USA je absolútne márna a súčasne i kontraproduktívna. Prípad Wikileaks sa totiž nedá zamiesť pod koberec. A to aj bez ohľadu na technické dôvody, že sa v počítačovom veku nedá zastaviť šírenie informácií. Aj keby americká vláda stlačila pomyselný červený gombík a vypla internet, tak po kauze Wikileaks ľudia dajú za pravdu tým, ktorí tvrdia, že by jej také tlačidlo bolo treba zobrať. A tí, čo videli Juliana Assangea, pochopia, že sa nevzdá.
Biely dom úplne zle odhadol situáciu a zvolil absolútne kontraproduktívny postup. Na začiatku mala byť povinná jazda vo forme počiatočného pobúrenia, potom potrestanie vojaka za porušenie prísahy a následné veľkorysé udelenie milosti. A potom dlhé mlčanie.
Táto pomsta márnomyseľnej veľmoci, ktorú Obamova administratíva pre celým svetom predvádza, však vyvoláva totálne znechutenie. A to dokonca aj tých, čo veria, že diplomatická korešpondencia by mala byť tajná a ktorým je Assange menej sympatický, ako boli zakladatelia kedysi slobodných USA.