Slovenské ideologické vlnenie
V posledných dňoch sa veľa diskutuje o tom, či sa na Slovensku vplyv katolíckej cirkvi zvyšuje, alebo nie. Na jednej strane sú uvádzané argumenty, ktoré túto predstavu potvrdzujú, napríklad pozvanie pápeža na oficiálnu návštevu, pokusy nevykonávať interrupcie, atď.
Na druhej strane sú argumenty poukazujúce, že katolícka cirkev je na Slovensku, podobne ako aj v iných európskych krajinách, len „vyprázdňujúca sa nádoba“. Ľudia sú totiž voči cirkvi ľahostajnejší, stále menej sa riadia jej odporúčaniami a sú voči jej vstupovaniu do politiky stále kritickejší. Hoci tieto pohľady vyzerajú akoby si odporovali, v podstate oba platia.
Keď sa hovorí o vplyve cirkví, je totiž rozdiel, či budeme brať do úvahy, ako dokážu kňazi alebo kresťanskí politici ovplyvňovať myslenie a konanie jednotlivca, alebo či budeme posudzovať jej moc na základe zákonov, ktoré jej môžu dávať alebo odoberať rôzne výhody a privilégiá.
Vplyv cirkvi na ľudské duše na Slovensku dlhodobo upadá a nemôže za to komunizmus, ako sa často tvrdí. Je to skôr výsledok politiky cirkvi po roku 1989. Cirkev totiž od začiatku stavila na politiku a nie na realizáciu svojej základnej duchovnej misie. Po revolúcii, keď zažila bezprecedentnú dôveru vo svoju misiu, namiesto toho, aby túto dôveru využila v prospech posilnenia nádeje ľudí v ťažkých časoch a na uplatnenie svojho základného odkazu, ktorým sú pomoc a podpora trpiacim a biednym, stavila na najslabšiu stránku svojej agendy – sústredila sa na utvrdenie svojich dogiem a na posilnenie politickej moci prostredníctvom rôznych zákonov.
Pochybnosť tejto stratégie ukazuje práve príklad jej boja proti interrupciám. V čase stále sa znižujúcej úrovne interrupcií proti nim s čoraz väčšou vervou bojuje. Podobne aj pastierske listy, vo veľkej miere sa týkajúce politického života, ukazujú na politické ambície cirkvi.
Cirkev viac alebo menej otvorene favorizuje KDH, čo zároveň ukazuje aj na jej skutočnú moc nad myslením občanov. Ako ukazujú volebné výsledky, KDH nedokáže prekročiť svojich desať až dvanásť percent, čo je v podstate asi len sedem percent zo všetkých voličov. Vo väčšinovo katolíckej spoločnosti to je nie presvedčivý výsledok. Mohlo by sa teda zdať, že cirkev je naozaj už len tou nádobou bez ľudí, no s množstvom fráz, poučiek a dogiem. No tak ako problém interrupcií ukazuje na nemohúcnosť cirkvi ovládať duše občanov Slovenska, práve ten istý problém ukazuje aj na skutočnú moc cirkvi.
S rastúcou ľahostajnosťou verejnosti voči cirkvi je totiž vidieť silnejúci vplyv cirkvi na inštitúcie štátu a jej snahu zabetónovať sa vo svojich privilegovaných pozíciách. Práve nedávne pokusy zneužiť veľmi vágnu „výhradu svedomia“ na presadenie agendy úzkej politickej a náboženskej kliky ukázali, o čo v hre na svedomie ide.
Podobne ako bola pred rokom 1989 veľká časť politickej agendy zdôvodňovaná odkazom na vedúcu úlohu strany a na spojenectvo so Sovietskym zväzom, tak aj politici KDH (a čiastočne aj SDKÚ) zdôvodňujú svoje kroky medzinárodnými záväzkami, ktoré vyplývajú z dohody Slovenska so Svätou stolicou. Práve Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou je precedensom, ktorý ukazuje, aká je reálna politická moc katolíckej cirkvi na Slovensku.
Nie je to moc odvodená ani od Boha, ani od vôle občanov, ale moc opierajúca sa o túto medzinárodnú zmluvu, ktorej znenie a charakter v podstate znemožňujú jej zmeny alebo vypovedanie. A vágnosť jej obsahu dáva možnosti práve politickým a duchovným zástupcom KDH, aby ju vykladali podľa svojich momentálnych mocenských potrieb.
Odmietnutie mocenských machinácií zo strany hodnostárov cirkvi, podobne ako zo strany KDH či SDKÚ, môže byť jediným autentickým vyjadrením najosobnejšej viery slovenských katolíkov alebo autentickým vyjadrením demokratického postoja ktoréhokoľvek občana Slovenskej republiky. Mlčanie môže znamenať, že treba fatalisticky a len s pokornou vierou čakať, dokiaľ k nám dorazí ďalšia, historicky nevyhnutná vlna túžby po lepšom a spravodlivejšom svete.