Obamova líbyjská spanilá jazda
Zriedka sa dajú hodnotiť tak pozitívne všetky kroky hlavy štátu v takej zložitej medzinárodnej politickej situácii, ako je postup Baracka Obamu pri riešení líbyjskej krízy.
Prezident a jeho administratíva pod taktovkou ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej predviedli efektívnu spanilú jazdu pri prekonávaní nástrah, ktoré hrozili pri iniciovaní zásahu, ako aj v jeho počiatočných fázach. Obama vo svojom prejave tento týždeň dokonca položil základy doktríny zasahovania USA v obdobných situáciách.
Najdôležitejším pozitívom je fakt, že Obamova administratíva sa dokázala odlíšiť v prípade Líbye od Bushovej. Na rozdiel od Iraku má zásah v Líbyi charakter medzinárodnej misie s krytím OSN. To je síce zásluha predovšetkým francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ale ak USA naozaj počítali s tým, že rezolúcia v OSN nečakane prejde, tak sa zachovali úplne správne. Vyčkali so zásahom a dali priestor diplomacii pred zbraňami. Pritom Sarkozy mal v Clintonovej pri rokovaniach silného spojenca, ktorý dokázal stáť dokonca v úzadí, lebo to prospelo dosiahnutiu schválenia rezolúcie, aj imidžu Spojených štátov. Ktovie, či by sa Rusko zdržalo, ak by lídrom neboli Francúzi, ale USA…
Ďalším momentom, ktorý odlišuje zásah USA v Líbyi od Iraku, je skutočnosť, že jeho prvotným impulzom bolo zabrániť Muammarovi Kaddáfímu v masakre civilistov, a nie zmeniť režim. V Líbyi prišiel zásah vo chvíli, keď ľudia povstali proti svojmu tyranovi a ten ich začal bombardovať lietadlami.
Ak by to spravil Husní Mubarak v Egypte, tak dnešní, najmä ľavicoví, kritici by USA vyzývali k vojenskej akcii. Tak prečo nie rovnaký postup v Líbyi? Alebo upravené na naše pomery: predstavme si, že by v roku 1989 poslali Jakeš, Biľak a spol. na Námestie SNP tanky – prípadný vojenský zásah USA by sme v takom prípade brali asi všetkými desiatimi. Tak prečo ho nedopriať Líbyjčanom?
Obama absolútne správne vystihol tento moment, keď vo svojom prejave povedal, že USA nechcú, nemôžu a nemajú kapacitu zasahovať v každom takom prípade, čo však nesmie byť dôvodom, aby nezasiahli nikdy. A že si Američania na to vyberú krajinu, kde sa im zabránenie masakre a podpora prodemokratických síl môžu vyplatiť pri presadzovaní strategických záujmov v regióne a uzatváraní bilaterálnych ropných kontraktov?
Kým prvotným impulzom je pomoc v už existujúcom, a nie Američanmi umelo vytvorenom boji ľudí proti svojmu tyranovi, tak na takom spojení užitočného s výhodným nie je nič zlé. Obamu zvolili do funkcie prezidenta USA, nie za spasiteľa sveta. Je predsa lepšie, ak Spojené štáty zasiahnu aspoň niekedy, ako by nezasiahli vôbec.
Obamova doktrína, podľa ktorej sa bude usilovať o podporu demokratických síl vždy v prípade, keď to bude i pre USA výhodné, je určite lepšia nielen ako Bushova doktrína preventívneho zásahu, ale aj ako doktríny iných štátov ašpirujúcich na veľmocenské pozície.
Čína sa hrdí tým, že sa v mene získania vplyvu v Afrike nikdy nepostaví na stranu prodemokratických síl, lebo má doktrínu nezasahovania a zaujíma ju iba jej strategický záujem. Rusi sa zas pri zásahu na nejaké demokratické aspekty nepozerajú nikdy a ani náhodou. Obamova doktrína je ako jediná obohatená o „morálny“ aspekt, a preto je možno nie dokonalým, ale rozhodne najlepším zo všetkých existujúcich svetov. Ak ju bude prezident USA presadzovať spôsobom ako v prípade Líbye, tak akákoľvek jej kritika, tak sprava, ako aj zľava, možno prinesie politické body či zvýši lacnú popularitu na Facebooku. Ale poctivú a zmysluplnú alternatívu poskytnúť nedokáže.