Maďarská cesta do pekla?
Vývoj v Maďarsku vzbudzuje u susedov rozpaky a obavy. Navyše Slováci majú právo sťažovať sa aj na medzinárodný ohlas. Ak by predošlá vláda robila len polovicu toho, čo dnes maďarská, zahraničie by ju ukrižovalo.
Spomeňme represívny tlačový zákon, rušenie nezávislosti centrálnej banky, rozhadzovanie peňazí prevedených z dôchodkových účtov či prijímanie novej ústavy, ktorá ustupuje od občianskeho princípu.
Veľkomaďarské myšlienky živí maďarská diaspóra v Európe a Amerike. A tieto skupiny aj kryjú Orbánovej vláde chrbát. Európa síce – na rozdiel od USA – frfle, stále to však nie je zahraničnopolitická katastrofa.
Pritom ide o pokračovanie konfliktov, ktoré sa začali už po páde železnej opony. Maďarsko vtedy odmietlo pokračovať v projekte Gabčíkovo-Nagymaros. Ostentatívne z ekologických dôvodov, ale úlohu hrala aj politika: neochota projektom potvrdiť južnú hranicu rozpadávajúceho sa Česko-Slovenska.
To, čo sa deje u susedov, je však pripomenutím inej, temnejšej hrozby. Áno, budapeštianske tančeky sú nepríjemné, ale v podstate neškodné. Maďarsko má proti sebe hneď tri štáty – Slovensko, Rumunsko a Srbsko. A zmenám hraníc alebo zneužívaniu zahraničných menšín nie je v rámci Európskej únie naklonená verejná mienka ani právne prostredie.
Oveľa viac sa treba zamýšľať nad hrozbou, že Slovensko odkopíruje maďarský politický cyklus. Od reformného miláčika po krajinu s dezorientovaným obyvateľstvom a hlboko populistickou diskusiou.
Nejde o povrchnosti, ako existenciu nacionalistických strán. Slovensko dnes žiaden virulentný nacionalizmus nemá. SNS je v podstate zábavným podnikom biznismenov, s občasným mihnutím sa nedávnych či dávnejších spravodajských dôstojníkov kdesi v pozadí. Stranu potrebujú najmä bratislavskí intelektuáli, aby sa mali nad kým spôsobne rozčuľovať.
Ide skôr o atmosféru bezvýchodnosti a prázdnoty. Deväťdesiate roky minulého storočia boli obdobím malého intelektuálneho kvasu. Médiá boli pestrofarebné. Literárna scéna mala inovatívne prvky, napríklad v oblasti sci-fi poviedok. A keď prišiel na scénu film Záhrada, vyzeralo to, že štát si dokáže vybudovať prostredie príťažlivej domácej, svojskej kultúry. Takej, ktorá by bola prínosom Európe. Západ je tak trochu unavený z vlastného úspechu – preľudnený, materialistický a presiaknutý mestskou kultúrou. Slovensko malo šancu stať sa prínosom.
To všetko je však minulosť. Domáca kultúra sa v podstate zrútila. Štátnou doktrínou je predaj lacnej pracovnej sily a intelektuálne debaty suplujú projekty platené z demokratizačných grantov či eurofondov. Bratislavskej politike dominuje generácia, pre ktorú je hrdinským činom napísať výsmešný blog či postaviť sa s transparentom pred nejaké veľvyslanectvo. Verejná politika sa zúžila na účtovníctvo. V tejto absencii pozitívnych myšlienok neexistuje nič, čo by zastavilo nárast čisto reakčného, populistického diskurzu.
Ktosi kedysi výstižne charakterizoval politiku hodnôt ako proces, kde sa vytýčia ideály a potom sa z nich zachraňuje, čo sa dá. Pre tých, čo v deväťdesiatych rokoch dúfali, že zo Slovenska môže byť svojbytná kultúra bez komplexov, je to výstižné zhrnutie situácie. Zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá.