Prudký pokles dôvery
Každý politicky premýšľajúci človek na Slovensku musel so zdesením sledovať poslednú vládnu krízu v Česku. Vidieť v priamom prenose totálnu morálnu samodeštrukciu vlády nie je každodenným obrázkom.
Česká pravicová koalícia, ktorá nastúpila s heslom reforiem, boja za očistu politiky a proti korupčným praktikám, sa oblieva špinou a vzájomne si obviňuje svojich vedúcich predstaviteľov z korupcie a mafiánstva.
Špehovanie poslancov, či už svojich alebo z partnerských strán, ich podplácanie a preťahovanie na svoju stranu a plánovanie straníckych pučov sa stáva bežnou praxou. Podnikateľom bez skúseností z verejného života, ale o to väčším presvedčením o svojej neomylnosti, stúpol úspech natoľko do hlavy, že sa rozhodli skúsiť svoj biznismodel presadiť v politike a sprivatizovať si aj ju.
Zdá sa, že niektoré strany boli len projektom rozličných kmotrov v ich pozadí s cieľom získať či posilniť si politickú moc, aby si zvýšili ekonomické možnosti a celkový vplyv. V tom im malo pomôcť dosadzovanie svojich „koní“ do rozličných funkcií.
Koaliční spolupútnici sa teraz snažia presvedčiť verejnosť, že niečo podobné si u svojich partnerov nedokázali ani len predstaviť, i keď išlo o médiami stále ventilované verejné tajomstvo. Z jednej strany požadovali ich odchod z politiky, z druhej si hľadali zadné dvierka k spoločnému vládnutiu.
Veď politické spojenectvo aj s tými najväčšími negatívnymi dôsledkami je vítané a prijateľné, pochopiteľne až do tej chvíle, kým nesiahne na naše záujmy. Zároveň všetky strany bezostyšne kryjú spolustraníkov, nech už majú čokoľvek za ušami a nechtami.
Mnohých vedúcich vládnych politikov doháňajú ich staré korupčné obvinenia, keď už nie priamo kauzy, nad ktorými predtým iba povýšenecky mávali rukou a ktoré sa im ako tradične dosiaľ prepiekli. Dôvera verejnosti v politikov a v podstatu parlamentnej demokracie však prudko klesá. Naširoko sa otvárajú dvere demagógom a extrémistom.
Slovensko sa ničím zásadným neodlišuje od svojich západných susedov. Práve preto ma z toho všetkého mrazí. Najväčším sklamaním nie je ani tak naša rozhádaná vláda ako taká, ako najmä jej predsedníčka. Iveta Radičová si získala úctu svojimi zásadovými postojmi, ktoré jej vyniesli podporu takmer milióna voličov v druhom kole prezidentských volieb v apríli 2009.
V novej vláde premiérka sľubovala nulovú toleranciu korupčným praktikám, očistu verejného života a nastavenie novej morálky v politike. Teda presne to, po čom mnohí voláme. Zatiaľ však z týchto sľubov nesplnila vlastne nič. Bahno slovenskej politiky ju čoraz viac pohlcuje a poškvrňuje, nech už má akokoľvek radikálne vyhlásenia.
Ešte však nie je neskoro. Hádam ju práve marazmus na českej alebo slovenskej politickej scéne poučí a dodá síl do zápasu za jej ideály. Zápasu, kde aj prípadná čestná porážka je tisíckrát lepšia, ako prežívanie v hnilobe kmotrovskej politiky. Lebo môže otvoriť nové perspektívy. Pre ňu aj pre náš štát.