Čiastkový úspech
Smrť Usamu bin Ládina je nepochybne dobrou správou pre všetkých Američanov. V prípade takého netvora, akým bol vodca teroristov, sú dokonca pochopiteľné aj spontánne oslavy jeho smrti.
Ale iba v prípade, že si ich obyvatelia USA nebudú mýliť s oslavami konca terorizmu ako takého.
Naopak, dá sa predpokladať, že teroristi sa budú chcieť za zabitie svojho vodcu pomstiť, a tak smrť bin Ládina pravdepodobne krátkodobo zvýši riziko útokov na americké ciele. Okrem opatrnosti a zvýšenej bdelosti však proti tomuto nebezpečenstvu mnoho spraviť nemožno.
Z dlhodobého hľadiska je však nevyhnutné čeliť terorizmu nielen vojenskou silou, ale aj diplomaciou. Americkí politici by sa mali zamyslieť nad tým, ako dosiahnuť stav, keď teroristov odsúdi ich najbližšie okolie, ich spoluobčania v Pakistane, Afganistane či iných moslimských krajinách, kde sa skrývajú. To sa dá dosiahnuť vysvetľovaním výhod amerického spôsobu života, ako aj rešpektovaním zvláštností iných na jednej a spravodlivou zahraničnou politikou na druhej strane.
Pokiaľ ide o propagáciu, USA sa dá vyčítať len máločo. Američania pochopili, že najlepšou propagáciou ich spôsobu života je otvorenie spoločnosti a napriek ekonomickej kríze a niekoľkým extrémistom nemožno nájsť štát, kde by bol počet legálnych aj ilegálnych imigrantov taký vysoký ako tu. Nikde inde na svete nie je náboženská sloboda taká rešpektovaná, ako v krajine, ktorá vlastne z tohto popudu vznikla.
Baviť sa o tom, či smie, alebo nesmie žena vyjsť na ulicu v burke, by tu bolo nepredstaviteľným lapsusom. Čo sa rešpektovania spôsobu života vlastných spoluobčanov a otvorenosti spoločnosti týka, v tom sú Američania najďalej. Iste, aj to sa môže zmeniť, ak sa k moci dostanú opäť konzervatívci, ale ani predchádzajúcich osem rokov Bushovej vlády nedokázalo zvrátiť tento stav. Princípy otcov zakladateľov sú pevné a správne.
Čo už je správne menej, je nepružnosť zahraničnej politiky. Ako dlho trvalo aj prezidentovi Barackovi Obamovi, kým vyjadril podporu egyptskej revolúcii a dištancoval sa od Husního Mubaraka? Prečo americká diplomacia nepomenuje jasne nedemokratické javy v iných štátoch tohto regiónu, ako napríklad v Saudskej Arábii? A prečo USA netlačia viac na Izrael, aby vyšiel Palestínčanom v ústrety ohľadom zastavenia ďalšej výstavby židovských osád na okupovaných územiach, keď ide očividne o oprávnenú požiadavku?
Bolo by nespravodlivé nevidieť snahu Obamovej administratívy o pozitívny posun v zahraničnej politike v porovnaní s jeho predchodcom – napríklad prípad Líbye, keď USA počkali na mandát Bezpečnostnej rady OSN. Stále je však dosť oblastí, v ktorých je pokrok nedostatočný alebo pomalý. Pritom ak by moslimovia dospeli k presvedčeniu, že USA sú v prípade izraelsko-palestínskej otázky naozaj spravodlivým prostredníkom či dokonca ich spojencom, tak ako sa to deje v Líbyi, tak ich ochota spolupracovať s Američanmi pri vykynožení terorizmu by bola určite vyššia.
Dlhodobým cieľom diplomacie USA by malo byť dosiahnutie stavu, keď nebude existovať jediný človek, ktorý by počínanie teroristov schvaľoval, nieto im ešte pomáhal, alebo sa k nim pridal. Lebo zabiť jedného teroristu – hoci aj samotného bin Ládina – je nepochybne úspech. Ale až vykynoženie terorizmu ako spoločenského javu prinesie totálne víťazstvo. Až potom budú mať Američania skutočný dôvod na oslavy.