Konflikt sa odkladá
Hoci Iveta Radičová presadila nezvolenie Dobroslava Trnku za generálneho prokurátora, a teda zatiaľ podávať demisiu nemusí, dianie v koalícii potvrdzuje, že napriek programovej blízkosti sú vzťahy medzi vládnymi stranami, ale aj vnútri nich na ostrí noža.
Taktika premiérky, ktorá v prípade krízových situácií pravidelne hrozí svojou demisiou, sa zatiaľ ukazuje ako úspešná. Následne však musí počítať s protiťahmi svojich protivníkov, ako napr. v kauze šéfa Daňového riaditeľstva.
Paradoxné však je, že sa tento boj rozohráva predovšetkým v SDKÚ-DS. Do veľkej miery odchodu Radičovej z jej postu zatiaľ bránia najmä negatívne stanoviská SaS a KDH k rekonštrukcii vlády. Doterajšie kauzy ukázali, aká je jej pozícia vnútri vlastnej strany slabá. Menším koaličným partnerom to vyhovuje, keďže latentný konflikt Radičová – Dzurinda (resp. Mikloš) bráni SDKÚ pohltiť menšie stredopravé strany.
Odchod Radičovej by znamenal podľa Ústavy SR pád celej vlády. V koalícii existujú dva subjekty, ktoré by rady otvorili koaličnú dohodu – OKS a Obyčajní ľudia. To by mohlo znamenať prinajmenšom paralýzu vládnej koalície, ak nie aj predčasné voľby. Pri súčasných preferenciách strany Smer by pre mnohých koaličných poslancov priniesli rozlúčku s parlamentom a vzhľadom na to, že opozičná SNS má ešte stále šancu dostať sa do parlamentu a zatiaľ sa ani konkurenčný projekt Anny Belousovovej na politickej scéne neetabloval, strach z návratu Roberta Fica zatiaľ koalíciu stabilizoval.
Radičová pre SDKÚ stále predstavuje nositeľku voličských preferencií. Preto sa scenáre o rekonštrukcii vlády bez súčasnej premiérky (zatiaľ) nenaplnili a vzťahy v koalícii pripomínajú skôr pozičnú, zákopovú vojnu, ako otvorený konflikt.
To však neznamená, že by sa scenár odchodu predsedníčky vlády nemohol naplniť za iných okolností – v situácii, keď by Radičová z konfliktu nemusela vyjsť ako morálna víťazka. Aj ona je čoraz závislejšia od vlastnej strany a od rozhodnutí prijímaných jej vedením, čo jej Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš dávajú patrične najavo. Jej manévrovací priestor sa zužuje.
Celá kauza voľby generálneho prokurátora však môže mať podstatne závažnejšie dôsledky, ako je stabilita vládnej koalície. Táto mimoriadne dôležitá funkcia sa stala rukojemníkom sporov vo vládnej koalícii a jej vážnosť spochybňuje i čisto účelová zmena pravidiel jeho voľby. Aj preto je otázkou, či by mal koaličný kandidát Jozef Čentéš za týchto okolností prijať nomináciu vo verejnej voľbe, keď sa odmietol zúčastniť na tajnej, alebo radšej si zachovať povesť nestranného a rešpektovaného experta a nestať sa aktérom straníckych sporov.
Nový šéf prokurátorov by mal byť výsledkom konsenzu koalície a opozície. Dobrý cieľ, ktorým je želanie premiérky, aby sa politické škandály vládnucich elít „nezametali pod koberec“, sa totiž nedá dosiahnuť zlými prostriedkami. A takým politizácia prokuratúry určite je.
Navyše, tento pojem sa neobjavil v slovenskom politickom slangu po nástupe Ficovej vlády, ale dávno predtým. Aj preto súboj „dvoch typov politík“, o ktorom premiérka v súvislosti s voľbou generálneho prokurátora hovorila, sa neprekrýva s koalično-opozičným súperením, ale prebieha naprieč politickými tábormi.