Sladkokyslá Arabská jar
Revolúcie v arabských krajinách môžu mať dvojakú príchuť. Na jednej strane je svet rád, že sa v štátoch na Blízkom východe a v severnej Afrike ľudia zbavujú diktátorov.
Na strane druhej strane to vyzerá až neuveriteľne romanticky, aby to mohla byť reálna skutočnosť.
Keď človek nahliadne pod rúško vzťahov, intríg a mocenských ťahov politických a náboženských špičiek v arabskom svete, zistí, že nie je celkom isté, či obyvateľstvo bude v blízkej budúcnosti skutočne prežívať sny o dôstojnom a prosperujúcom živote, kde sunniti a šiiti spoločne s Kurdmi budú tvoriť spoločný politický priestor bez vrážd a násilných politických prevratov.
Terajšie ozbrojené povstanie sunnitov a Kurdov proti totalitnej baasistickej vláde Bašára Asada v Damasku by bolo iba jedným z mnohých zabudnutých za posledných 40 rokov vládnutia socialistov v Sýrii, nebyť momentálne ďalších protivládnych arabských revolúcií a záujmu svetových médií o ne.
Práve to dodáva celému dejstvu v Sýrii a na Blízkom východe úplne iný rozmer. Krvavé potlačenia odporcov skorumpovaných režimov v minulosti v týchto krajinách zväčša nevzbudili veľký rozruch na Západe. Nik v minulosti nenazýval protivládne krvavé revolúcie v tejto časti sveta Arabskou jarou, ako to dnes romanticky pomenúvajú médiá vo svojich titulkoch.
Prvým hráčom v mocenskom boji je Moslimské bratstvo. Je to momentálne najsilnejšia politická reprezentácia v Egypte. Práve toto politické hnutie podporovalo krvavé povstanie svojich sunnitských bratov v Sýrii už v roku 1982. V tom čase sa s rebelujúcim obyvateľstvom vysporiadal vtedajší prezident Háfiz Asad, otec Bašára Asada, s použitím brutálnej vojenskej sily. Pri potlačení sunnitského povstania v sýrskom meste Hama vtedy prišlo o život vyše 25-tisíc civilistov, medzi nimi mnoho žien a detí.
Ďalším hráčom v mocenskej hre na Blízkom východe počas zamračenej Arabskej jari je šiitský Irán. Šiitská vládna menšina v Sýrii má veľmi blízko k iránskemu režimu. Takisto Teherán nachádza v Damasku svojho vplyvného spojenca pri jeho geopolitických machináciách v sunnitskom arabskom svete. Bašár Asad totiž pochádza z vplyvnej šiitskej aláwijskej vetvy islamu. Jej stúpenci majú politické centrum práve v Damasku. Celá vládnuca rodina Asadovcov sú členovia tejto vplyvnej náboženskej skupiny. Napriek ich príslušnosti k tejto islamskej sekte, vrcholní predstavitelia sýrskeho režimu sú sekulárni socialisti.
Sýria takisto politicky podporuje Iránom sponzorovaný Hizballáh. Toto teroristické hnutie so sídlom v Libanone periodicky podniká útoky na Izrael v Golanských výšinách práve na tých miestach, o ktoré Syria prišla počas arabsko-izraelskej vojny v roku 1967. Irán preto vníma súčasné protivládne odboje v Sýrii veľmi pozorne. Najmä po tom, čo jeho podpora šiitských povstalcov v Bahrajne vyústila do krvavého potlačenia revolúcie sunnitskými monarchiami.
V Sýrii takisto sídli najvplyvnejšia exilová bunka hnutia Hamas – odnož egyptského politicko-náboženského hnutia Moslimské bratstvo. To sa stalo po vojnovom prevrate jedným z najvplyvnejších hráčov v Egypte a takisto silným spojencom palestínskeho hnutia Hamas. Práve preto môžeme v súčasnosti sledovať udalosti, ktoré by sme asi veľmi ťažko mohli sledovať počas vlády Husního Mubaraka.
Jednou s tých udalostí je aj podpísanie aktu o zmierení medzi Hamasom a jeho rivalom zo západného brehu hnutím Fatah, ktoré sa uskutočnilo v egyptskej Káhire. Egypt týmto sleduje nový začiatok silnej a zjednotenej Palestíny a stáva sa tak oficiálnym spojencom palestínskeho odboja.
Izrael sa tým ihneď dostáva do veľmi chúlostivej pozície. V Káhire stratil spojenca v podobe Mubaraka a zároveň utŕžil politickú porážku v podobe spojenectva hnutí Hamas a Fatah. Fatah je jediná politická reprezentácia ochotná diskutovať so židovským štátom o budúcom usporiadaní Izraela a Palestíny. Hamas totiž absolútne odmieta existenciu židovského štátu.
Zmierenie medzi hnutiami Hamas a Fatah môže zablokovať akékoľvek vyjednávanie o budúcnosti spolunažívania štátu Izrael s Palestínčanmi. Egyptské Moslimské bratstvo chce takisto revidovať mierovú zmluvu medzi Egyptom a Izraelom podpísanú vo Washingtone v roku 1979.
Takto by sa dalo pokračovať donekonečna v opise zložitých vzťahov v arabskom svete. Ako už bolo v úvode článku spomenuté, v týchto revolučných časoch sú na Blízkom východe dve skupiny ľudí. Tí, ktorí túžia po slobode a bezpečnom a prosperujúcom živote a tí, ktorí využívajú tieto túžby obyvateľstva na ich podvratné ciele a politické machinácie.