Nemecká únia
Kancelárka Angela Merkelová nedávno na straníckom mítingu navrhla, aby aj Juhoeurópania išli podľa vzoru Nemcov neskôr do dôchodku a brali si menej dní dovolenky.
Španielsky odborársky bos to nazval „čistým kolonializmom“. Kancelárka sa odvolávala na skutočnosť, že Nemecko sa zo všetkých krajín EÚ podieľa najväčšou mierou na záchrane krachujúcich ekonomík juhoeurópskych krajín. Dodala, že Nemecko pomôže, ale dotknuté krajiny by mali pristúpiť na podmienky vedúcej krajiny eurozóny.
V skutočnosti je príčinou nemeckej angažovanosti stojacej v pozadí všetkých tých „eurovalov“ fakt, že nemecké a francúzske banky vlastnia veľké množstvo gréckych dlhopisov. Teda, prípadný štátny bankrot Grécka (Írska, Portugalska…) by znamenal ďalšie straty pre uvedené banky. Čiže, Nemecko využije svoje vedúce postavenie v EÚ a prostredníctvom účasti na eurovaloch prenesie časť ťarchy financovania hroziacich strát aj na daňových poplatníkov ostatných členov eurozóny.
Ako sa to ukázalo pri nedávnom výbere budúceho šéfa Európskej centrálnej banky, Nemecko sa už správa ako „šéf EÚ“. Nebolo by preto možno výstižnejšie namiesto EÚ hovoriť o „Nemeckej únii“? Problémom vyplývajúcim z prílišnej vedúcej pozície Nemecka v EÚ môže byť o. i. aj fakt, že v súčasnosti presadzuje politiku „fiškálneho fundamentalizmu“, ako to potvrdzujú aj informácie uvedené v úvode o mentorskom pôsobení kancelárky Merkelovej voči Juhoeurópanom. Umožňuje jej to aj prebiehajúca mierna konjunktúra nemeckej ekonomiky. Trik však spočíva v tom, že k tomuto hospodárskemu oživeniu dochádza nie vďaka potvrdeniu správnosti politiky fiškálneho fundamentalizmu v praxi, ale vo veľkej miere vďaka zákazkám z Číny. Nemecko už za ne zaplatilo diplomatickým appeasementom v Bezpečnostnej rade OSN, keď sa zdržalo hlasovania (spolu s Čínou a Ruskom) v otázke pomoci na záchranu civilistov v Líbyi. Potom je však otázne, či popri „dvojrýchlostnej EÚ“ nemáme do činenia aj s „dvojrýchlostným NATO“? Čoraz zreteľnejšia vedúca úloha Nemecka v EÚ spojená s „vývozom“ fiškálneho fundamentalizmu aj do ďalších členských krajín sa môže stať ústrednou integračnou politikou únie pre budúcnosť. Aj napriek tomu, že jej nedostatky sú zjavné aj pre nemeckých voličov, ktorí, ako je známe, uštedrili vládnym stranám porážku už v piatich krajinských voľbách.
Slovensko by sa malo od uvedenej experimentálnej politiky pragmaticky držať stranou. V záujme toho by bolo žiaduce, aby Ministerstvo zahraničných vecí SR ako v zmysle zákona hlavný koordinátor zahraničnej politiky SR (vrátane zahraničnej ekonomickej politiky) plnilo túto svoju úlohu aj vo vzťahu k EÚ. Nie je správne, ak sa otázky našej politiky voči únii, eurozóne, eurovalom atď., prenechávajú výhradne ekonomickým orgánom. Najmä nie tým, ktoré nám ešte nedávno dávali Írsko za vzor. Nedá sa totiž vylúčiť, že by ich fiškálny fundamentalizmus umožnil transplantáciu írskej krízy aj na Slovensko. Na ilustráciu stačí uviesť dezinformácie v otázke našej pomoci Grécku: napriek opačným tvrdeniam sa SR podieľa na pomoci Grécku prostredníctvom Medzinárodného menového fondu.
Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2007) Joseph E. Stiglitz hovorí v tejto súvislosti o „deficitovom fetišizme“ vedúcich predstaviteľov v Európe, keď presadzujú politiku finančných škrtov a zabraňujú tak naštartovaniu oživenia hospodárstva, najmä tvorbe nových pracovných miest. Vo svojej nedávnej prednáške v Kodani profesor Stiglitz upozornil, že vynucovanie znižovania rozpočtového deficitu za akýchkoľvek podmienok vedie k zníženému rastovému cyklu a je pravou príčinou vysokej miery nezamestnanosti. To však nenapomáha k tomu, aby sa európske ekonomiky vrátane ekonomiky Slovenska konečne vymanili z krízy.