Kövérove úlety
Sladká nevedomosť je síce niekedy lepšia ako poznanie trpkej pravdy, predseda maďarského parlamentu László Kövér však zašiel priďaleko. Môžeme ignorovať, že stihol korporatívne pourážať všetkých slovenských politikov, s ktorými sa ako druhý najvyšší ústavný činiteľ musí pravidelne stretávať v NATO, EÚ i na pôde Visegrádskej štvorky.
Je úplne samozrejmé, že sa predseda maďarského parlamentu cíti doma v Komárne i v Kluži. Ak však slovenským politikom vyčíta nedostatok sebavedomia, tak by mal vedieť, že sebavedomý Európan sa cíti rovnako doma v Štokholme, Dubline, na Malte alebo v Segedíne.
Vedomie kultúrnej jednoty maďarského národa je oprávnené. Lenže súčasnej maďarskej garnitúre už nejde o kultúrnu jednotu. Dvojaké občianstvo, inštitúcie ako Fórum poslancov Karpatskej kotliny a dikcia ústavy, umožňujúca zahraničným Maďarom volebné právo, však vytvárajú predpoklady politického zjednocovania Maďarov na etnickom princípe, resp. exteritoriálneho rozširovania suverenity maďarského štátu. Je divné, že predseda maďarského parlamentu nepozná slová štátneho tajomníka maďarského ministerstva zahraničných vecí Zsolta Németha, podľa ktorého „maďarský štát bude štátom všetkých Maďarov v počte 15 miliónov ľudí“.
László Kövér však asi má výpadky pamäti, keď Slovensko obvinil v súvislosti s vybudovaním vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros z „veľmi brutálnej zmeny hraníc“. Ak v súvislosti s Gabčíkovom spomenul možnosť použitia vojenskej sily, chcel sa vari dištancovať od dohody premiérov oboch krajín, ktorí riešenie sporu prenechali Haagu? Alebo chcel naznačiť, že maďarská politika vôbec o niečom podobnom uvažovala alebo uvažuje? Podobná rétorika je totiž vlastná iba politickým extrémistom, nie zodpovedným lídrom európskeho štátu.
Ak aj rinčanie zbraní by sme mohli chápať ako Kövérov úlet, jeho spochybnenie Parížskej mierovej zmluvy by sa už nemalo obísť iba „mäkkou ignoranciou“. Je totiž súčasťou systému povojnového usporiadania Európy, a teda spochybňuje platnosť výsledkov druhej svetovej vojny: Takisto by si pán Kövér mal pamätať, že medzinárodné záväzky zanikajúceho Československa prevzali oba jeho nástupnícke štáty, preto tvrdenie o možnosti legitímnej zmeny hraníc po roku 1993 patria do ríše snov. Je naozaj rešpektovanie štátnych hraníc zo strany Maďarska ústretovým krokom alebo vari pán Kövér ľutuje, že sa v strednej Európe neopakoval juhoslovanský scenár?
Susedov si spravidla nevyberáme, ale v súčasnej Európe sú čo i len úvahy o hrozbe vojenskou silou neprijateľné. Osobitne to platí pre susedov – spojencov v EÚ aj v NATO. Kövér je druhým najvyšším ústavným činiteľom Maďarska a jedným z lídrov vládnuceho Fideszu. Jeho výroky majú veľmi ďaleko nielen od zásadných princípov európskej integrácie, ale aj od princípov OSN a Helsinskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Aj preto naň musia reagovať vedúci predstavitelia EÚ i ústavní činitelia SR. Dzurindova metóda diplomatického dialógu síce prináša úspechy v čiastkových otázkach, nedokáže však zabrániť narastajúcej radikalizácii maďarskej zahraničnej politiky.
Nemal by ich ignorovať ani samotný Fidesz, ak ich nemáme brať ako oficiálne stanovisko maďarského štátu. Ústavný činiteľ, ktorý sa pravidelne dopúšťa podobných úletov, je nebezpečný najmä pre vlastných občanov. Lebo sa svet môže opýtať, či je Maďarsko viazané spojeneckými záväzkami voči Slovensku v rámci NATO a EÚ, ale aj celkovo princípmi medzinárodného práva.