Grécko: (Re)kapitulácia
Pôžičky Grécku majú v posledných dňoch vyárendované miesto na titulných stranách európskych médií. Prečo je krajina pod Akropolou v takom zlom stave? Odpoveď pozná už každý priemerný Slovák „nafutrovaný“ médiami a politikmi – môže za to grécka nezodpovednosť, lenivosť a život nad pomery.
Dovolím si však zdôrazniť faktory, ktoré sú objektívne dôležitejšie. Dlhodobá a štrukturálna neschopnosť ekonomiky konkurovať (mzdy v nej hrajú minimálnu úlohu) vyhýbanie sa plateniu daní bohatými, korupcia a zlé politické priority (obrana). A klinec do rakvy – celosvetová hospodárska kríza. Štátu na pokraji krachu ostáva jediné: pomoc medzinárodných verejných veriteľov. Ako sa však ukazuje, ani 110 miliárd eur od Medzinárodného menového fondu (MMF) a krajín eurozóny nestačí.
Proti ďalšej pomoci Grécku sa tak valia vlny kritiky. Na jednej z nich surfujú „superstars“ stredoeurópskej ekonómie Iván Sulík s Václavom Klausom a poučujú svet: Ale veď Grécko je už de facto v bankrote, svoje aktuálne podlžnosti nebude vedieť splatiť. Títo rebelanti bez príčiny však, žiaľ, majú pravdu.
Otázkou, samozrejme, je, prečo sa celý ten humbug napriek tomu robí. Ak vychádzame z neodvratnosti bankrotu, tak úverovaním možno len získať čas. Na čo? Napríklad na to, vyžmýkať z Grécka ešte pred bankrotom, čo sa dá. Všetky úsporné a reštriktívne opatrenia, ktorými EÚ a MMF podmieňovali a podmieňujú pôžičky Aténam, z dlhodobého ekonomického hľadiska celkom jednoznačne vedú nie k zlepšeniu, ale k zhoršeniu výkonu ekonomiky. Teda aj k zníženiu schopnosti splácať dlhy.
Konšpiračno-pragmatické vysvetlenie teda znie: Grécko dostane úver, oddiali sa bankrot, splatí sa čo najviac úverov bankám z kľúčových štátov EÚ, potešia sa aj investori, ktorí v privatizácii lacno nakúpia štátne podniky, potom môže Grécko „padnúť“. Toto vysvetlenie prezentoval dokonca aj slovenský minister financií.
Existuje však aj iné vysvetlenie – záchrana eura, eurozóny a v konečnom dôsledku EÚ ako takej. Okamžitý a neriadený bankrot by mohol viesť k ďalšej vlne finančnej krízy a vo výsledku ku koncu eurozóny v jej súčasnej podobe, s tvrdými dosahmi pre Slovensko. Z krátkodobého hľadiska je preto nevyhnutné odvrátiť bezprostrednú hrozbu krachu. A čas, ktorý sa získa, venovať inštitucionálnym reformám. Tie by mali v strednodobom výhľade zmierniť dosahy krachu a v dlhodobom horizonte zabrániť vzniku podobných situácií.
Aktuálne sa už rokuje o konkrétnych opatreniach reformy hospodárskeho riadenia v EÚ. Európska komisia predstavila balíček šiestich dokumentov v tejto oblasti. Žiaľ, opatrenia neadresujú podstatu nerovnováh, ktoré viedli k súčasným problémom. Iba pritvrdzujú požiadavky rozpočtovej disciplíny. Balíček hospodárskeho riadenia je iba prvou a, chvalabohu, nie rozhodujúcou etapou. Ak prejde, hroziaca kríza verzia 2.0 príde ešte skôr a bude hlbšia. Možno však neprejde.
Podstatnejšie návrhy prídu hneď po tom, čo komisia navrhne rozpočtový rámec na obdobie po roku 2013. To sú kľúčové otázky: aký bude mať únia rozpočet, zavedú sa európske dane, bude EÚ schopná vydávať dlhopisy a ručiť za ne?
Odpovede na tieto otázky nie sú vopred dané. Práve naopak, stali sa predmetom ostrého politického boja, v ktorom je o čo bojovať. Návrhov, ako zachovať eurozónu a predísť aktuálnym problémom, nie je málo – arbitráž, fiškálna únia, spoločné eurodlhopisy, masívne investície do európskeho programu obnovy, expanzívna politika v centre a cielená politika rozvoja v periférii a pod.
Na Slovensku by azda stačilo, keby sa ľudia oboznámili aspoň so základmi problematiky a s obsahom konkrétnych návrhov, ktoré ležia na stole. Aby pripustili komplexnosť problému. A aby v súvislosti s Gréckom prestali uvažovať zjednodušujúco, v biblických kategóriách hriechu, viny, trestu a očistca.