Krokodílie slzy
Slovenská spoločnosť vo všeobecnosti toleruje obsadzovanie štátnej správy straníckymi nominantmi. Dokonca aj niektorí predstavitelia mienkotvornej tlače, ktorá by túto prax mala ostro pranierovať, pripúšťajú, aby politické strany hovorili do rozdeľovania postov v štátnej správe a štátnych firmách, respektíve v podnikoch s účasťou štátu za predpokladu, že sa zverejnia dohody koalície o obsadzovaní týchto pozícií nielen na centrálnej, ale i na komunálnej úrovni.
Až vyplatenie na slovenské pomery závratného odstupného politickému nominantovi SDKÚ po jeho krátkom pôsobení v košických teplárňach našou verejnosťou pohlo. Do tej miery, že sa Koaličná rada údajne bez veľkej diskusie dohodla, že „ustupuje od modelu politických nominácií“ a vymedzí „presné mantinely odmeňovania manažérov v štátnych firmách“.
Neskoro a málo. Neskoro – keď sú už všetky miesta poobsadzované, a málo – keď sa to napríklad nebude vzťahovať aj na štátnu správu, ktorá sa pod politickými nomináciami doslova prehýba.
Stranícke nominácie v štátnej správe majú u nás dlhšiu tradíciu. Začali sa mečiarizmom, no dnes ich už dávno nemožno označiť za pohrobka tejto éry. Politické strany nimi sledujú niekoľko zámerov: dosadiť lojálnych vedúcich pracovníkov, ktorí nebudú podrážať novú vládu, odmeniť straníckych funkcionárov poskytnutím dobre plateného „džobu“ a uľahčiť prideľovanie štátnych zákaziek „svojim“ podnikateľom ako daň za ich doterajšiu podporu a v nádeji, že si svoju priazeň zachovajú i do budúcnosti.
Keď sa Slovenská republika usilovala dobehnúť zameškané v príprave na vstup do Európskej únie, Národná rada v roku 2001 schválila zákon o štátnej službe ako súčasť aproximácie slovenskej legislatívy k európskej. Táto právna norma nevznikala vo vláde širokej koalície jednoducho, ale odrážala to podstatné: odpolitizovanie a profesionalizáciu štátnej správy.
Neprešiel ani mesiac po voľbách na jeseň 2002 a už sa zavedením „štátnozamestnaneckých miest strategického významu“ s osobným platom či príplatkom, resp. bez nich otvoril prvý kanál, ktorým sa začal otravovať duch zákona. V roku 2006 to pokračovalo zrušením Úradu pre štátnu službu, rozširovaním možností prijatia do dočasnej štátnej služby. Tá sa bez veľkých ťažkostí môže zmeniť na stálu a neplatí pre ňu obmedzenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru dovŕšením vekovej hranice ani možnosť odvolania vedúceho zamestnanca bez uvedenia dôvodu (zákon o štátnej službe).
Podkopávanie ducha zákona o štátnej službe po roku 2001 vyhovovalo a vyhovuje všetkým vládnym stranám. Žiaľ, dnes už neexistuje ani dostatočný vonkajší tlak, aby sa tejto praxi zamedzilo. Je zrejmé pokrytectvo vládnych strán, ktoré bez zábran presadzujú politické nominácie a súčasne verejnú mienku podnecujú k nevraživosti voči štátnej správe a zubami-nechtami sa držia neoliberálnej poučky o neefektívnosti štátnych podnikov.
Verejnosť by politickým stranám mala položiť otázku, či ich nominácie neprispievajú k nedostatočnej profesionalite a arogancii štátnej byrokracie, ako aj k nízkej efektívnosti či stratovosti štátnych podnikov. Oboje zaťažuje ľudí raz ako občanov a druhýkrát ako daňových poplatníkov. Zatiaľ vládne strany nad nimi prelievajú iba slzy. Krokodílie slzy.