Po kompromise recesia
Po mnohých týždňoch sporov čelní predstavitelia Demokratickej a Republikánskej strany dospeli ku kompromisu. V utorok po Snemovni reprezentantov prijal aj Senát rozhodnutie o zvýšení stropu verejného dlhu USA. Keby tak obe komory amerického Kongresu neurobili, krajina by nebola schopná pokryť svoje finančné záväzky.
Spojené štáty sa tesne vyhli platobnej neschopnosti. Ale prísne rozpočtové škrty, ktoré sú súčasťou politického kompromisu, ich pravdepodobne povedú do ďalšej fázy hospodárskeho prepadu.
Posledné obdobie charakterizovala patová situácia medzi demokratmi a republikánmi. Dve najväčšie severoamerické strany sa zásadne rozchádzali v stanoviskách na rozpočtovú politiku. Vláda Baracka Obamu reagovala na prebiehajúcu hlbokú krízu v USA flexibilne. Zvýšila verejné výdavky, aby stabilizovala finančný sektor a domáci dopyt.
Republikáni tieto opatrenia ostro kritizovali. Požadovali úsporné opatrenia zamerané výlučne na výdavkovú stranu rozpočtu. A to napriek tomu, že mnohé daňové úľavy bohatým, ktoré zaviedla ešte konzervatívna Bushova vláda, boli jedným z kľúčových dôvodov rastúceho verejného schodku.
Ultrapravicová odnož Republikánskej strany zvaná Tea Party (Čajové hnutie) zachádzala ešte ďalej, za rámec dogmatického šetrenia. Svoj súhlas so zvýšením dlhového stropu podmieňovala záväzkom dodržiavať vyrovnaný rozpočet. Vplyv tohto zoskupenia sa zakladá na podpore nábožensky založenej vyššej strednej triedy. Ekonomická vízia Tea Party akoby neopustila 18. storočie a v spore o zvýšenie dlhového stropu prispela k pritvrdeniu línie republikánov. Tí mali vďaka svojej väčšine v Snemovni reprezentantov v celom konflikte navrch.
Kompromis z väčšej časti zodpovedá ich predstavám. Jediné, čo Obama a jeho demokrati dosiahli, je zvýšenie dlhového stropu o 2,4 bilióna amerických dolárov. To by malo stačiť na to, aby sa spor na túto tému nezopakoval pred prezidentskými voľbami v budúcom roku.
Republikáni v rámci dohody presadili škrty vo výdavkoch 0,9 až 1 bilión dolárov, ku ktorým sa neskôr pridajú ďalšie úsporné opatrenia prinajmenšom 1,5 bilióna. Dohoda však vôbec nehovorí o zvýšení daní, zameriava sa výlučne na výdavky. A práve preto ju mnohí progresívnejší demokratickí poslanci kritizujú.
Z krátkodobého hľadiska kompromis znamená odvrátenie bezprostrednej hrozby insolventnosti. Otvára však cestu do novej fázy recesie už teraz stagnujúceho hospodárskeho cyklu.
Rast hospodárstva v USA je veľmi pomalý. V druhom štvrťroku dosiahlo tempo medziročného rastu 1,3 percenta. Nezamestnanosť sa zvyšuje, v niektorých oblastiach dosahuje katastrofálne rozmery. Napríklad v Detroite sa jej reálna miera odhaduje až na 50 percent.
Úsporné opatrenia utlmia už aj tak oslabený domáci dopyt. Ich tvrdé dôsledky pocítia rozpočty jednotlivých štátov USA a samospráv. Mnohé z nich sú už teraz v chúlostivej situácii. S istotou na nich dopadnú úsporné opatrenia na federálnej úrovni, pretože prinesú koniec podporných mechanizmov, ktoré sa zaviedli počas krízy. Federálne škrty priamo zhoršia rozpočtovú krízu na regionálnej úrovni.
Rozpočtové škrty zasiahnu mimoriadne surovo nižšiu strednú triedu a chudobných. Domáci dopyt sa tak zoslabí a už aj tak priveľké dlhové bremeno domácností sa ešte zväčší. Presne takéto recepty v USA (a nielen tam) katastrofálne zlyhali začiatkom 30. rokov minulého storočia. Zdá sa, že história sa opakuje – ako fraška, aj ako tragédia.