Dar českej spoločnosti
To, čo sa deje okolo Festivalu tolerancie - Prague Pride, v Českej republike mnohých dosť prekvapilo. Dlho sa totiž zdalo, že téma homosexuality už nechá tunajšiu spoločnosť chladnou.
Prezidentovmu vicekancelárovi Petrovi Hájkovi sa však podarilo vyvolať vonkajší efekt, ktorý sa hádam ani klasickým účelovo-racionálnym konaním nedá vytvoriť. Spustil debatu, ktorá by tu za iných okolností normálne nebola. Asi by sme zostali pri klasickom: normálny/nenormálny, prirodzený/neprirodzený, homosexualita áno/homosexualita áno, ale… Teraz sme sa však posunuli ďalej.
Česká spoločnosť mala v otázke homosexuality takpovediac upratané a nemala sa za čo hanbiť. Zvonka vyzeralo všetko pekne, postoj verejnosti k homosexualite a zákony sú oveľa ďalej, ako budú v mnohých iných európskych štátoch za dobrých dvadsať rokov.
V tunajších médiách sa síce začínajú objavovať korigujúce vyjadrenia hradného kolektívu „ako sme to vlastne mysleli“, no medzitým sa diskusia už dala do pohybu. Začali sa dotvárať detaily českej tolerancie k homosexualite a nielen k nej. Dozvedáme sa, kde sa berú fundované postoje hradných pánov: „Boli ste sa niekedy pozrieť na podobný pochod homosexuálov?“ „Nebol. Stačia mi televízne reportáže a pohľad do kultúrneho programu tejto päťdňovej propagandistickej šou.“
Najnovšia búrka má aj svoje pozitívum – zase trochu vyčistí vzduch. Vytiahne témy, ktoré by sa možno objavili, no nedostali by sa do médií. Témy, o ktorých by sa nám nechcelo rozmýšľať a nechali by sme sa strhnúť argumentmi ostatných.
Súčasná situácia potvrdzuje, že teória je jedna vec a prax druhá, že cesta býva dôležitejšia ako cieľ. A tiež to, že vieme, o čom sa tu hovorilo v súvislosti s homosexualitou, ale nevieme, o čom všetkom sa mlčalo.
Ministerstvo zahraničných vecí sa začalo nahlas zamýšľať, či náhodou cudzie ambasády nie sú príliš drzé tým, že verejne podporili akciu, aby sa nakoniec zistilo, že české veľvyslanectvá robia to isté v cudzine.
Samotný prezident Václav Klaus priniesol slovo „homosexualizmus“, čím možno nevedomky posunul celé hnutie k ďalšej emancipácii. Boli by sme totiž zvláštna rovnocenná skupina, pokiaľ by sme neniesli aj negatívne črty. Komu by sa však z radov neheterosexuálnych chcelo tým špiniť ruky?
Tiež vidieť, ako ťažko sa ľudia „naprieč sexuálnym spektrom“ vyrovnávajú s výrazom „pride“. Nielenže sa začínajú učiť, čo znamená v angličtine, ale aj to, čo znamená v češtine. Je prekvapujúce, aké problémy a negatívne reakcie slovo „hrdosť“ spôsobuje. A to aj preto, že český národ nie je možné nazvať nesebavedomým.
Hrdosť v Česku však znamená skôr povýšenectvo. Ako potom slovo pride, či hrdosť, používať? Je nevyhnutné držať sa toho cudzieho, čomu vlastne nerozumieme, ale môžeme ho prijať ako niečo nové? Začať pracovať s explicitnou hrdosťou alebo predstaviť svetu tú vlastnú, našu, slovanskú, „nerozvinutú“? Niečo ako – načo nám je americká kokakola, keď máme svoju kofolu?
Cesta, ktorú si zvolil Prague Pride, je pre českú spoločnosť celkom osviežujúci dar. Strany si vyjasnili ideové mantinely. Ministerstvo zahraničných vecí zistilo, čo jeho ambasády robia v zahraničí. Slovník spisovnej češtiny si tiež prišiel na svoje…
Pražský Pride chcel ukázať rozmanitosť, otvorenosť, hrdosť. Priniesol ju, „viac, ako si myslíte“ – jeden zo sloganov politickej strany TOP 09 – aj tam, kde by sme ju na prvý pohľad vôbec nečakali. A to sa všetko ešte len poriadne začína.