Zmena taktiky
Trhy i viacerí štátnici sú sklamaní z výsledkov stretnutia nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Ale vzhľadom na to, že eurozóna sa medzi voličmi v súčasnosti len veľmi ťažko "predáva", musia lídri k riešeniu problémov pristupovať inak.
Merkelová a Sarkozy nesplnili očakávania, že rozhodnú o zavedení eurobondov či zvýšení kapacity dočasného eurovalu. Navrhujú však povinné limity na vytváranie deficitov zakotvené v ústavách členských štátov, spoločnú ekonomickú vládu eurozóny s vlastným predsedom a zavedenie dane z finančných transakcií.
Zamerali sa teda na diabla ukrytého v detailoch, na ktorého sa v uplynulých mesiacoch zabúdalo v mechanizmoch, ktoré boli prijímané narýchlo, no investorov na dlhší čas nedokázali upokojiť. Rozsah dlhovej krízy v eurozóne v sebe totiž nesie dve hlavné ponaučenia – krízu dôvery netreba brať na ľahkú váhu a je úplne jasné, že menová únia bez fiškálnej únie dlhodobo fungovať nemôže. Zavedenie spoločných európskych dlhopisov, ktoré mnohí považujú za najlepšie a možno jediné riešenie dlhovej krízy, si však Merkelová a Sarkozy v tomto bode nevedia predstaviť.
Uvedomujú si totiž, že pokiaľ eurozóna vhodne nezareaguje na jedno či druhé ponaučenie, preberanie spoločných záruk sa nikdy nepodarí presadiť. Lídri teraz reagujú skôr na náladu voličov najmä v „zdravom“ jadre eurozóny. Tí už majú dosť zachraňovania periférnych ekonomík v čase, keď sami čelia úsporným opatreniam a vplyvom toho strácajú vieru v zmysel eura.
Toto je výrazné najmä v Nemecku, a k tomu sa ešte pridáva aj spomaľovanie výkonu hospodárstva. Ťažko by sa dalo predstaviť, že by Merkelová v tomto stave predstúpila pred svojich voličov a oznámila im, že sa budú emitovať eurobondy, ktoré by síce odľahčili rizikové krajiny, no Nemci by si požičiavali drahšie.
Lídri si však uvedomujú aj to, že zavedeniu spoločných dlhopisov sa v istom bode nebude dať vyhnúť a tlak na zásadné riešenia stúpa. No kým k tomu dôjde, chcú zvyšný čas využiť na to, aby výsledný koncept mal čo najmenej dier. Preto je logická brzda pre deficit zakomponovaná priamo v ústavách štátov, nie však na dobrovoľnej, ale na presvedčivejšej, povinnej báze. Merkelová a Sarkozy teda voličom vyslali signál, že rozpočtové prešľapy už nebudú prípustné, a nezostane priestor ani na prižmurovanie očí.
To isté platí aj o dani z finančných transakcií, ktorá by sa stala morálnou povinnosťou bankového sektora. Banky by ich mali platiť preto, lebo vlády ich tak štedro zachraňovali a majú nemalú zásluhu na súčasnom stave, na ktorý doplácajú najmä daňoví poplatníci.
V neposlednom rade odpovedali aj na kritiku, že eurozóna, ktorá nemá svoje vládne štruktúry, na krízu reaguje pomaly. Nemecká kancelárka urobila veľký ústupok a súhlasila s vytvorením spoločnej hospodárskej vlády eurozóny so svojím predsedom, čo presadzovalo najmä Francúzsko.
Keď sa na to pozrieme zhora, nedá sa prehliadnuť, že sa vlastne spĺňa to, čo naznačil nemecký minister financií Wolfgang Schäuble. Ten tvrdí, že eurobondy sú vylúčené, kým štáty riadia svoju vlastnú fiškálnu politiku. Povinný limit pre deficit či základ vládnej štruktúry eurozóny už užším priblížením fiškálnych politík začína výrazne zaváňa.
Merkelová a Sarkozy však zašli ešte ďalej a chcú, aby ich krajiny išli v hospodárskej integrácii príkladom. Francúzsky prezident totiž oznámil, že ministerstvá financií pripravia návrh na spoločný základ korporátnej dane a daňovej sadzby oboch štátov, ktoré by mali platiť od roku 2013.
Lídri dávajú jasne najavo ochotu vzdať sa časti suverenity, ktorá by mohla položiť základy pre užšiu politickú úniu, a teda aj pre vydávanie spoločných dlhopisov. Vzhľadom na náladu, ktorá panuje v rámci eurozóny, však nad tým, či ich príklad budú nasledovať aj ostatní, visí veľký otáznik.