Stres test eurozóny
Na sklonku minulého týždňa sa v poľskom Vroclave konalo neformálne zasadnutie Ecofinu za účasti ministrov financií štátov Európskej únie. Hosťom bol aj ich americký rezortný kolega Timothy Geithner. Rokovania zahŕňali konkrétne kroky smerujúce k posilneniu právomocí Európskeho finančného stabilizačného fondu (eurovalu).
Ten by mal možnosť poskytovať úvery štátom v ťažkostiach a byť miestom „posledného útočiska“ bánk, ktoré sa ocitnú v ohrození. Na pokračovanie sa rokovalo o dlhovej kríze Grécka a napokon o možnostiach zavedenia tzv. dane z finančných transakcií.Od neformálneho zasadnutia sa veľa očakávať nedalo. Výsledky však prevyšovali očakávania v jednom smere. Vyjadril to minister Geithner: priveľa nezhôd medzi členmi eurozóny. Nezhody medzi štátmi označil za „katastrofálne riziko“ nielen pre EÚ, ale aj pre globálny hospodársky vývoj. Mohli by sme súhlasiť s ministrom financií SR Ivanom Miklošom, ktorý v interview pre CNN povedal, že je to prirodzené, pretože únia pozostáva z 27 a eurozóna zo 17 národných štátov, keby v stávke nebola eurozóna a v istom slova zmysle celá EÚ. Neprekážalo by to ani, keby sa tieto rozdielne názory diskutovali za zatvorenými dverami.
Kríza vodcovstva
Šéf ministrov financií eurozóny Jean-Claude Juncker počas tlačovej konferencie po zasadnutí Ecofinu volal po disciplinovanosti vo vyjadreniach. Nová šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová minulý mesiac rovnako upozornila, že predstavitelia eurozóny by nemali vyjadrovať svoje rôzne názory verejne. Dôvod je známy: „trhy“ striehnu a ihneď reagujú. Naposledy opätovným zvýšením úrokových sadzieb pre Grécko.
V čom boli „naši“ ministri financií jednotnejší: odmietli návrh na zvýšenie finančných zdrojov na boj proti kríze a o navŕšenie Európskeho finančného stabilizačného fondu (EFSF), ako to navrhoval Geithner. Dohodli sa na odložení rozhodnutia o uvoľnení novej tranže 1. pôžičky pre Grécko na október – teda na poslednú chvíľu. Rozhodnutia, ktoré určite neprispievajú k takej potrebnej stabilite trhov.
V čom sa nezhody prehĺbili? Fínska požiadavka podmieniť 2. záchranný balík Grécku vo výške 109 miliard eur finančnou zábezpekou rozdelila štáty na za a proti – proti, pretože by si to vyžiadalo zložiť ďalšie stovky miliónov eur štátmi, ktoré prispievajú najviac.
Ministrov financií rozdeľuje i tzv. daň za finančné transakcie. Proti sa postavil britský predstaviteľ George Osborne zo strachu, že ak sa nezavedie globálne, vyženie to britské banky do iných finančných centier. Michel Barnier, komisár pre interný trh, však ubezpečil, že Európska komisia predloží formálny návrh na jej zavedenie o pár týždňov. Za rezolúciu podporujúcu daň z finančných transakcií hlasoval už začiatkom marca tohto roka Európsky parlament. Podľa odhadu by jej zavedenie v EÚ vynieslo okolo 200 miliárd eur. Žiaľ, toto hlasovanie nemalo záväzný charakter.
O dani z finančných transakcií sa diskutuje už trištvrte storočia. V rozličných variantoch je známa ako napr. Tobinova daň či dokonca daň Robina Hooda. Naposledy bolo najbližšie k jej zavedeniu v čase, keď vrcholila nedávna svetová kríza. Len čo sa však najväčšie nebezpečenstvo pominulo, daň sa zamietla pod stôl.
Daň z finančných transakcií
Čo by daň z finančných transakcií mala priniesť? Okrem dodatočných finančných zdrojov jej azda najdôležitejším prínosom by bolo zamedziť nadmerným finančným špekuláciám, ktoré sa spolupodieľali na vzniku finančnej a ekonomickej krízy v rokoch 2007 až 2009 a čiastočne nesú spoluvinu i za krízu eura. Dosť dôvodov, aby sa daň konečne presadila. Ideálne globálne, pokiaľ možno v EÚ a ak sa to inak nepodarí, v rámci eurozóny. Dohodnú sa lídri eurozóny aspoň na tom? Alebo sa iba znovu ukáže – čoho sme svedkami už dlhší čas – ich neschopnosť dohodnúť sa a konať? Inými slovami, sme svedkami krízy vodcovstva.
Eurozóna vznikla ako politický projekt bez fiškálnej a politickej únie. Ako strecha na dome, ktorý má aké-také základy v podobe vnútorného trhu, ale chýbajú mu múry: fiškálna a politická únia. Na dôvažok medzi jej členmi sú priveľké rozdiely v ekonomickej výkonnosti a udržanie spoločnej meny v takomto prípade môže byť značne nákladné.
Otázkou je, či naozaj existuje dostatočná politická vôľa na udržanie eurozóny. Tá stojí pred svojím stres testom, analogickým, akým nedávno prešli európske banky. Doterajšie kroky lídrov eurozóny oneskorene a s váhaním hasia najväčší oheň. A nie je isté, či sa im to podarí. Podľa niektorých médií poprední predstavitelia v Nemecku sa už dnes pripravujú na bankrot Grécka.
Nové právomoci EFSF umožnia rekapitalizovať nemecké banky, ktoré by inak popadali, alebo by ich musela sanovať nemecká vláda. Nedá sa preto vylúčiť, že medzi úvahami o gréckom bankrote a novými právomocami EFSF je úzka súvislosť. Tragické pri tom je, že medikamenty, ktoré ordinuje tzv. trojka v zložení Európska komisia, Medzinárodný menový fond a Európska centrálna banka, nielenže uvrhli Grécko do recesie, ale v dôsledku toho zhoršujú jeho predpoklady na zníženie deficitu a dlhu.
Ide aj o dôveru
Neprekvapuje, že takáto politika lídrov eurozóny prispieva k rastúcej nedôvere v eurozónu. Vo Vroclave protestovalo 50-tisíc odborárov z celej EÚ proti prepúšťaniu a znižovaniu miezd. Ešte znepokojujúcejšie sú výsledky nedávneho prieskumu Marshallovho fondu uskutočnené v štátoch EÚ, podľa ktorého sú o výhodách eura dnes presvedčení iba Slováci a Taliani.
Trvalé udržanie eurozóny predpokladá fiškálnu a politickú úniu, ako aj väčšiu solidaritu bohatších štátov s chudobnejšími. Vrcholoví predstavitelia Nemecka a Francúzska načrtli projekt tzv. ekonomickej vlády, ktorý by mohol smerovať k prvému. Kancelárka Angela Merkelová však vehementne odmieta krok k väčšej solidarite, ktorým by bolo zavedenie tzv. eurobondov.
Ako sa stavajú k európskej hospodárskej vláde ľudia? Podľa toho istého prieskumu ju podporujú iba Taliani, Španieli a Portugalci, ale 56 percent opýtaných v EÚ je proti. Pokiaľ lídri eurozóny nedokážu prekonať túto nedôveru – činmi a nie slovami – je osud eurozóny na vážkach.