Problém s vymenovaním
Ústavný súd uznal, že novela zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, ktorá mení tajnú voľbu generálneho prokurátora a ďalších vysokých štátnych funkcionárov na verejnú, je v súlade s najvyšším zákonom nášho štátu.
Tým uprednostnil právo parlamentu upraviť vlastné rozhodovacie procesy pred demokratickými tradíciami zákonodarných zborov, ktoré pôsobili na našom území po roku 1918.
Prezident dosiaľ nevymenoval docenta Jozefa Čentéša, ktorého väčšina poslancov zvolila za generálneho prokurátora, a je možné, že pre jeho ďalší postup bude mať význam uvedený nález Ústavného súdu.
Rozhodnutie o ústavnosti niektorých častí rokovacieho poriadku však nemohlo zodpovedať ústavnoprávnu otázku, či je prezident povinný vymenovať osobu zvolenú Národnou radou SR za generálneho prokurátora, alebo má možnosť i povinnosť posúdiť jej vhodnosť na túto funkciu a samostatne sa rozhodnúť.
Iste, hlava štátu nemôže vymenovať generálneho prokurátora bez návrhu Národnej rady, ale musí vymenovať toho, koho jej parlament navrhol?
Text Ústavy SR pripúšťa rozumné výklady v prospech oboch odpovedí. Ústavný súd mal príležitosť vyriešiť podobný problém iba voči členom vlády, keď rozhodol, že prezident musí na návrh predsedu vlády vymenovať aj odvolať jej členov.
Možno by stálo za to využiť komplikácie s voľbou generálneho prokurátora na vyriešenie ústavného problému, ktorý sa môže týkať viacerých ústavných činiteľov, vysokých štátnych funkcionárov, ale i profesorov vysokých škôl.
Právomoci ústavných činiteľov sú v zásade reálne, nielen symbolické. Spája sa s nimi zodpovednosť za prijaté rozhodnutia. V prospech právomoci prezidenta rozhodnúť hovorí aj jeho silná legitimita, ktorá spočíva v priamej voľbe občanmi a je porovnateľná s legitimitou poslancov.
Vymenovanie generálneho prokurátora nepatrí medzi nemnohé „kontrasignované“ právomoci prezidenta, keď za akty hlavy štátu preberá zodpovednosť vláda, ktorej predseda alebo ním poverený minister ich podpisuje spolu s hlavou štátu.
Na druhej strane v parlamentnej republike, ktorej je ústavný systém Slovenska blízky, má hlava štátu prevažne protokolárne povinnosti.
Záväznú odpoveď môže poskytnúť len Ústavný súd v konaní o výklade ústavy podľa čl. 128. ústavy alebo v horšom prípade v konaní o ústavnej sťažnosti doc. Jozefa Čentéša podľa čl. 127 ústavy.
Uprednostnenie konania o výklade ústavy vyplýva zo všeobecného charakteru otázky tvoriacej súčasť vzťahov prezidenta a parlamentu, a tým aj modelu deľby moci. Preto by sa ňou malo zaoberať plénum Ústavného súdu a mala by byť výslovne nastolená a zodpovedaná výrokom rozhodnutia.
O ústavných sťažnostiach fyzických a právnických osôb rozhodujú trojčlenné senáty. V tomto type konania by sa výklad ústavy paradoxne premenil na niečo podobné „predbežnej otázke“ vo vzťahu k zisteniu, či sa porušili práva konkrétnej osoby. Výklad ústavy by bol obsiahnutý „len“ v odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu, čo by problematizovalo jeho záväznosť, ak by sa v budúcnosti obdobnou situáciou zaoberalo plénum v konaní o výklade ústavy.
Ústavný súd môže, tak ako je to pre súdy obvyklé, konať iba na základe návrhu. V danom prípade by mu v súlade s ustálenou judikatúrou mohli podať návrh na začatie konania o výklade ústavy prezident alebo Národná rada.